V nedeľu na Krista Kráľa sme sa rozhodli tradičné oratko spestriť neskorou jesennou šarkaniádou, ktorej predchádzala viac týždňová príprava. O. Marián, vedúci tvorby lietajúcich drakov, vidí priebeh oratka a celú prípravu naň takto:

"Púšťali sme šarkany, bolo ich síce veľa, ale leteli asi dva. Ako sa to stalo?"

Je to už tak trochu tradícia. Pred piatimi rokmi Peťo Žatkuľák sdb, ako jeden z prvých dvoch saleziánov na Luníku IX urobil s chlapcami pár šarkanov. Či leteli, to neviem, lebo som tu nebol. O rok nato sme túto možnosť prehliadli, ale na ďalší rok sme si to dali do priorít. Teda chlapci vyrábali šarkany, a to už potom robili každý rok na jeseň. Zručnosť sa veľmi nezveľadila, pretože obsadenie chlapcov je nestále, ale vyrobili sme ich. Veľké, malé, štíhle, široké, jednoducho veľmi rôzne. Aby chlapci zažili výsledok svojej práce, púšťali sme ich ihneď po stretku. Tam „zomreli“ prvé kusy - polámali sa. Aj púšťať šarkana sa musí človek naučiť....

 Tie šarkany, ktoré prežili prvé kolo skúšky ohňom, sme posunuli dievčatám. Tie mali na starosť, aby boli pekné. Nie dievčatá, teda dievčatá sú pekné, ale aby boli pekné aj šarkany. Dievčatá svoju časť zvládli skvele. Vymaľovali ich všetkými možnými farbami, takže boli neobyčajne nápadité a farebné. Šarkaniáda bola naplánovaná na túto nedeľu.

Doobeda cez sv. omšu sme sa modlili za vietor. Deti sa mi pochválili, že sa za vietor modlili aj doma. A počas popoludňajšieho oratka sme ich išli púšťať. Vietor jemne povieval. Vyšli sme na Medvediu horu, odmotali  šnúrky a rozbehli sme sa - to bol začiatok. Niektoré šarkany sa aj snažili a trochu vzlietli, mnohé sa však hneď po tomto prvom pokuse nerozvážne vrhli na zem a zlámali si väzy. Teda vlastne prežil jeden, ktorý najkrajšie letel a ako trofej tohto roka sme si ho slávnostne priniesli domov. Jedno dievčatko si ho vzalo ako veľkú vzácnosť. Snáď im zdobí byt."