Dobrovoľnícky rok sa nám už prehupol do druhej polovice. Každý z nás niečo a niekoho opustil skôr, ako sem prišiel. A vo viere, že Boh sa postará, išiel na tú dobrodružnú cestu Luníkom IX.
Mne osobne najviac chýbali a chýbajú moji priatelia, dokázať od nich odísť ma stálo veľa odvahy. Dnes už môžem povedať, že som si na tomto hlučnom sídlisku zvykla. O to viac ma potešila víkendová návšteva mojich dvanástich priateľov z Vrbového a blízkeho okolia (heeej, hooou - Dolný Lopašov!!!). Výsledkom ich návštevy je obrovský pokoj v mojom srdci a úžasná vďaka Bohu, že môžem patriť do misijného tímu na Luníku IX. Je to milosť a dar!!
Hanka
Ako návštevu videli moji krajania opísal Ľudo (rodák z Vrbového, kňaz, momentálne kaplán v Hurbanove):
Keď som videl ako otec Peter ide otvárať bránu, pričom pred bránou už deti čakali, dokonca niektoré viseli na plote, mal som déjà vu. Ako keby som videl scénu z filmu Don Bosco. Zvolať deti, byť s nimi, byť im nablízku, ukázať im v prvom rade ľudskosť a cez toto všetko Boha. Venovať sa mládeži, dospelým, snažiť sa naučiť ich zodpovednosti za svoje okolie, životy... dať im šancu! Cez všemožné aktivity oratóriu, kúpu bytoviek, pomoc mladým s prihláškami na vysokú školu, motivovať ich k dôstojnejšiemu životu, snívať o ich budúcnosti (škola, zamestnanie, bývanie,..).
Boli sme tam len chvíľu a tým pádom je pohľad skreslený (veľmi neúplný), ale mal som hlboký pocit, že je to požehnané miesto. Miesto prvotného ohlasovania Krista, ktorý ľuďom ponúka dôstojnosť bez ohľadu na všetky ľudské súdy, čo je asi v týchto podmienkach dosť ťažké. Tu človek akosi viac pochopí Ježiša, viac zažije, čo zažíval On. Kristus často zažil veľké nepochopenie od najbližších, od tých, ktorým sa venoval najviac, najmä preto, že neboli schopní opustiť svoje zmýšľanie. Tak je to asi aj na Luníku. Preto patrí môj veľký obdiv pátrom, ale aj laikom a sestrám, ktoré sú tu na misii...
Veľmi ma oslovilo, keď sme prišli do kaplnky a Hanit nám povedala, prečo je zasvätená Zmŕtvychvstalému Kristovi. Tu ozaj ľudské sily len málo zmôžu, ale Bohu nie je nič nemožné. Môže dokonca aj mŕtveho vzkriesiť. Určite dokáže vzkriesiť aj Luník! Aj keď je to „beh na dlhé trate“. Myslím, že môžem povedať, že tých pár hodín vyrylo kdesi v mojej duši akúsi brázdu. Človek dokáže na cigáňov pozerať zrazu akosi inak, s láskou, bez zbytočného odsudzovania, hoci reálne, že od nich človek môže zažiť všeličo... ale to zažíval aj Kristus od svojich. A trúfam si povedať, že vrbovská mládež zažila niečo podobné, obohacujúce, miesto uvedomenia si svojej nedostatočnosti a o to viac Božej prítomnosti.
Požehnané miesto, požehnaní ľudia....
VĎAKA!!!
Myslím v modlitbách...
Ľudo
