Letné prázdniny sa už blížia do stredu svojho trvania a s plynúcim časom sa znásobujú očakávania nažhavených chlapcov z „deviatky“ vrhnúť sa do neprebádaných dobrodružstiev. A je to tu – pondelok 23. júl 2012. Mávajúce ruky dávajú na známosť, že celý rok bojujúci bojovníci si idú po svoju korisť, t.j. chlapci ktorí sa snažili v priebehu roka, odchádzajú na vytúžený tábor na saleziánsku chatu.
Vesmírna raketa od firmy SAD KOŠICE oznamuje svojim pasažierom, že lokalita Borda je v dohľade, a po chvíli si chlapci, netušiac, čo ich čaká, hrdo vykračujú k cieľu svojej cesty. Keď bolo slnko asi tak tri prsty nad horou (10.30hod) táborovú chatu naplnil detský džavot pretínaný organizačnými hlasmi animátorov. Po pol hodine ubytovávania zaznieva hlasný rev akéhosi leva. To veru vzpružilo i nejedného animátora, a tak s trochou bázne letia na nástup všetci členovia tábora. Popri tom ako im hlavný veliteľ tábora, otec Marián, dáva pokyny pre úspešné prežitie blížiaceho sa „nebezpečenstva“, zisťujú, že to nebol lev, ale siréna ktorú treba rešpektovať počas celého pobytu (nástupy sú totižto bodované). Onedlho vznikajú tri skupiny odvážlivcov so svojimi originálnymi pokrikmi, hymnou a vlajkou, a tak tábor s príbehom „Pútnik Zefirín Jimenéz Malla“ môže začať. Pozývam Vás, poďte sa s nami pozrieť, čo to tí malí hrdinovia vlastne prežili. Keďže sa celý tábor niesol v duchu životnej cesty blahoslaveného Zefirína, všetky scénky a väčšina aktivít boli naplnené touto myšlienkou.
„Tam je akýsi farár“, ozývalo sa pri ceste k dravej rieke, a naozaj, pri jednej zo zátok stál kňaz a čakal na nové dušičky, ktoré symbolicky v rieke pokrstil menom Zefirín. A tak malí kresťania mohli začať svoju životnú (táborovú) púť. Údolím revúcich levov sa poslepiačky predierali do doposiaľ človekom neprebádaného územia. Ich oči sa otvorili až pri trasonohilovi, ktorý preskúšal ich zdatnosť prechodom po lietajúcich rebríkoch, a až po zvládnutí tejto úlohy mohol tím mladých Zefirínov putovať údolím kedysi dravej, dnes takmer vyschnutej rieky.
Po zhliadnutí slnečných lúčov čakalo na chlapcov niekoľko súťažichtivých disciplín. Poobede, ako praví kresťania, sme zahájili výrobu ružencov, ktoré sme si svedomite po celý tábor strážili. Z niekoľkých hier asi najviac zaujala nočná hra pašeráci, čo pohltila posledné zvyšky energie.
Utorok sa niesol v duchu hesla „Zefirín v dospelosti“. Púť na najvyšší vrch v okolí skrývala veľa aktivít a dobrodružstiev. No nespravodlivé obvinenie a zatknutie „Zefirínov“ tuším zaťalo do živého. ČIE SÚ TO CIGARETY!!! znelo v ušiach doposiaľ hrdých a nebojácnych Zefirínov. Vypnuté hrude dobyvateľov a nepremožiteľných rytierov zrazu klesali ako pokazená vzducholoď, sem-tam výkrik: „To sú Erikove“, znova rozdúchaval molekuly nádeje. No obvinenie bolo jasné. Nastrčené cigarety im dobre dali pocítiť nespravodlivosť. Následné uznanie neviny znova vyčarovalo veselé úsmevy a malí Zefiríni sa plní elánu rútili na ihrisko, kde ich čakali pripravené hry. Keďže Zefirín sa na staré kolená rozhodol zosobášiť, lebo so svojou ženou Terezou žil len podľa cigánskej zvyklosti, nemohla chýbať svadba. Nevesta menom Brčko, alias Mário Turták, i napriek chlpatej hrudi a krivým nohám bola šarmantná, čo potvrdila i odpoveď ženícha, ktorý na výzvu BERIEŠ...? odpovedal hlasitým ÁNO! Veselý spev, vyzdobený dobový záprah (v 21. storočí označovaný ako prívesný vozík) za sprievodu hostí putoval do pripravenej svadobnej siene a hostina so všetkým, čo sa na riadnu cigánsku svadbu patrí, mohla začať.
Že po smiechu býva plač naznačovali už stredajšie raňajky. Na stoloch noviny o dákej revolúcii. Z rôznych kútov sa ozývali správy o „prenasledovaní kresťanov“. Pohľady zvážneli, napätie sa dalo miestami krájať... Počas nasledujúcich hier bolo počuť: never im, daj pozor, utekaj... a bolo to tu – revolúcia sa dotkla i malých Zefirínov. Nechápavé pohľady, putá, bezmocnosť a väzenie sa stali realitou!
Futbal, tetovanie a iné aktivity zmierňovali tvrdý väzenský život. Večera bola však väzenská. No ani to nevyviedlo z miery malých kresťanov a svoj ruženec a vieru pevne hájili. To, že Zefirína nakoniec zastrelili, nikto z malých Zefirínov netušil, až pokým neprišla osudová chvíľa. „Daj ruženec, vzdaj sa ho!“ „NIE!“ „Chceš vidieť svoju čaju? Vzdaj sa viery a môžeš isť!“ „NIE, nevzdám sa, radšej smrť!!!“ Papierové gule ukončili pozemskú púť malých Zefirínov v spoločnom hrobe.
A potom...nasledovalo radostné prebudenie v nebi. Archanjel Gabriel za slávnostného spevu voviedol všetkých mučeníkov do siene slávy na „nebeský“ obed.
Občas sa všetko nedá slovami opísať, a to je práve tento prípad. Niečo možno dopovedia fotky...
Mário Katrinec