Misia znamená poslanie, a toto poslanie hlásať evanjelium platí pre všetkých kresťanov, teda aj pre nás na L9. Hľadal som cestu, ako toto Božie slovo naplniť. Vedel som, že Boh už má túto cestu pripravenú a je potrebné Ho už len počúvať.

Predložil som túto vec našim mladým na stretku, a, čo ma veľmi potešilo, mali pre to pochopenie, ba dokonca sa pre to nadchli. Návrhov bolo veľa: chceli ísť do detského domova hrať s deťmi hry, boli návrhy vstúpiť do krízového centra s ponukou programu pre mladších obyvateľov, ale padla aj myšlienka brigády. Keď som hľadal možnosti, kde by nás prijali, v jednom centre sa počudovali – mladí z L9? Pozitívna odpoveď - teda prijatie, sa nám dostalo od otca Petra Gombitu, farára v Hýľove, ktorý spravuje nielen svoju farnosť, ale aj útulok pre bezdomovcov na okraji Košíc. Teraz cez zimu tam býva asi 150 ľudí. Predstavil som túto myšlienku mladým a tí súhlasili. Zostala už len jedna otázka: kedy? Mladí neustále „dobiedzali“, kedy už konečne pôjdeme. A uplynulá sobota bola tým dňom. Pán farár hovoril, že majú veľké skleníky, zarastené všakovakým chrastím, tie treba čistiť. „Budete sekať kríky, potom ich popálime a navyše môžeme čosi poopekať.“

Zdal sa mi to skvelý nápad a tak som to predstavil aj našim mladým. V sobotu ráno sme naskákali do auta, pred nami hmla, na kapotu mikrobusu cupitali kvapky vody, pršalo, čo budeme robiť? Prišli sme do útulku, kde nás už čakala pani Monika. Ako prvé nás previedla po ubytovniach, aby sme videli, ako žijú ľudia u nich. Majú to odstupňované. Tí, ktorí sa už dlhšie snažia, si žijú v pohodlí, tí najnovší sa tiesnili v spoločnej nocľahárni, bol medzitým naozaj citeľný rozdiel. Zážitok sme mali, keď nám ukázala ich zvieratká. Niektorí videli prvýkrát živého somára. Ten bol zo všetkých najväčší. Mali aj poníky, dokonca jedného mula. V druhej stajni boli ovečky a kozy. Za plotom kotkodákali sliepky. „A neublížia nám?“, pýtali sa. „Čo si sliepky? To hus, tá ťa uhryzne, ale sliepka je neškodná“.

Pršalo až do poobedia. Keď sme si všetko prehliadli, spýtal som sa pani Moniky: „No, a čo môžeme robiť?“ Muž, čo bol pri nej, hovorí: „Zametať halu“. „Toľko metiel nemáme“, oponovala mu žena. Nás bolo sedem. Sekať krovie sa nedalo kvôli dažďu. Čakal som, ako to skončí. Pani Monika sa pozrela na našich mládežníkov, premerala si ich a pýta sa: „To chcete ísť robiť takto oblečení?“ Decká mali poväčšine rifle a botasky, obyčajné vetrovky, určite sme neboli vybavení na skutočnú robotu. Až keď sme to hodnotili som pochopil, že brigáda doteraz bolo len slovo, čo počuli, nevedeli si predstaviť, čo znamená. Napokon nás poslali do tých skleníkov. Bolo tam kopec nalámaných azbestových tabúľ. Bolo ich treba vyzbierať a nahádzať do kontajnera. Vyfasovali sme dva fúriky a ukázali nám miesto nášho najbližšieho pracoviska.  Sklenené tabule boli porozbíjané, na mnohých miestach pretekalo dnu, ešte bola sčasti zamrznutá zem, zvlášť tam, kde napršalo. „A rukavice?“, pýtali sa ma chlapci. „Tie nemáme, netušil som, čo budeme robiť, keby som vedel, určite by som čosi z domu zobral. Zdá sa mi, že oni sú chudobnejší ako my na Luníku,“ povedal som svoj komentár. Tak sme teda zbierali azbest a vyhadzovali ho do kontajnerov. „Mrznú mi ruky“, bola asi najčastejšia veta.

V polovici našej práce prišiel pán farár, mali sme prestávku, hovoril nám svoje zážitky a všetci sme stáli s otvorenými ústami a počúvali. To bol asi jeden z najsilnejších momentov. Druhá polovica práce zletela veľmi rýchlo. Ani sme sa nenazdali a bolo poludnie. Na obed sme dostali varené klobásy, opekať sa nedalo kvôli dažďu. A záver sa niesol v znamení misie. Mali sme spoločnú sv. omšu. Slúžil som ju v ich jedálni. Na môj vkus bola väčšia, ale bola plná. Naše decká spievali. Keď som sa pýtal, kto je ich kantor a organista, odpovedal mi jeden mladý muž: „Ešte si musím oprášiť hru na klavír“. Pochopil som to tak, že sv. omše nemajú sprevádzané hudbou, takže sme im urobili skutočný zážitok, a nie hocijakej hudby, ale rómskej hudby. Po omši ma ešte zastavili niektorí z obyvateľov útulku, decká – mládežníci ma museli čakať. Dúfam, že mi to nemajú za zlé. Nakoniec sme vyrazili na spiatočnú cestu.

„Druhý krát sa oblečiem inak“, bola asi druhá najfrekventovanejšia veta spiatočnej cesty. No všetci tvrdili, že druhé kolo takéhoto zážitku si nenechajú ujsť, uvidíme. Nakoniec chcem prezradiť mená účastníkov tejto výpravy: Erika Rindošová (dobrovoľníčka), Patrik Harakaly, Ondrej Gaži, Klaudia Horváthová, Robo Horváth, Lukáš Turták a ja.

otec Marián

  • 2014_02_08_gombita_01
  • 2014_02_08_gombita_02
  • 2014_02_08_gombita_03
  • 2014_02_08_gombita_04
  • 2014_02_08_gombita_05
  • 2014_02_08_gombita_06
  • 2014_02_08_gombita_07
  • 2014_02_08_gombita_08
  • 2014_02_08_gombita_09
  • 2014_02_08_gombita_10