Už druhý rok bývam na Luníku IX a stále si musím na niečo zvykať, čo ma vyrušuje a čo mi znepríjemňuje život. Je to zvláštne, že v Košiciach na Luníku IX platia úplne iné predpisy a zákony ako v iných častiach Slovenska. Je to štát v štáte. Už desiaty mesiac nefunguje kanalizácia na Podjavorinskej ulici v bloku, ktorý je určený k asanácii. Má svojho majiteľa i svojich obyvateľov, pravdepodobne neplatičov. A tak sa môžu jedny vyhovárať na druhých a my ostatní to musíme viac menej pokojne znášať. Nejdem to riešiť, lebo nemám chuť bojovať s veternými mlynmi,

tak si len svoju nespokojnosť vykričím „do éteru“. Denne tadiaľ musia prejsť nie len stovky Rómov, ale aj okolo deväťdesiat zamestnancov školy, pracovníci miestneho úradu, sociálni pracovníci, lekár, policajti, prevádzkovatelia obchodov, stavební robotníci. Fekálie voľne pretekajú chodníkom a postupne po ceste odtekajú na ihrisko. Keď človek ide pešo, musí si poriadne nadísť, aby nestúpil na nejakú „tortu“. V zime to pekne zamrzlo a bola z toho miestami až polmetrová celistvá vrstva ľadu. Pri prejazde autom ste riskovali, že prídete o nápravu. Takže všetci domáci a znalí situácie to obchádzali okolo sídliska. Horšie na tom boli náhodní návštevníci Luníka. Tí väčšinou v neoznačenej nástrahe uviazli. Hneď okolo auta boli desiatky detí, ktoré si z toho urobili živnosť. „Ujo, vytlačíme Vás. Čo nám dáte?“ A tak chtiac – nechtiac, ak ste nechceli v „tom“ zostať a k tomu ešte aj vystrašený z neznámeho prostredia a z desiatok ochotníkov, pri zotmení ste rýchlo pristúpili k dohode o finančnej odmene. Tak mali aj moji známi adrenalínový zážitok pri svojej prvej návšteve Luníka, keď uviazli v spomínanej nástrahe. Okrem dvoch puklíc prišli aj o zopár drobných za „poskytnuté služby“.

Zaujímavo dopadol aj chlap s náklaďakom, ktorý nám viezol dlažbu do kaplnky. Napadol asi posledný sneh tejto zimy, zotmelo sa a on upozornený, že musí ísť cez sídlisko, pomaly a opatrne prechádzal cez všetky tri Luníkovské ulice a na auto sa mu navešalo okolo tridsať detí. Mal ich všade: na spätných zrkadlách, bočniciach, tlačili sa mu pod plachtu... Až keď sme ho vpustili do areálu a poodháňali nežiaducich pasažierov, čiastočne si vydýchol a spadol z neho počiatočný stres. Podľa toho ako to prežíval, bol to asi najsilnejší zážitok za jeho posledných päťdesiat rokov. Keď prestal po štvrť hodine preklínať, upokojil som ho, že nie všetky detí sú také. Podarilo sa mi zorganizovať „našich“ chalanov, ktorí nás poznajú a vytvorili koridor, aby mohol spokojne odísť; sprevádzali ho „ako šoféra vládneho vozidla“. Som si istý, že tento chlap nám už na stavbu určite nič nedovezie. No čo už s tým, Luník potrebuje odvážne a dobrodružné typy.

Oveľa väčším a milším prekvapením bolo pre mňa, keď dva dni na to, v dnešné sobotné ráno, nám dvaja chalani vykrikovali pod oknami. Chceli si požičať krompáč a lopatu, aby očistili a tým sprístupnili cestu, žeby sa takéto veci už nestávali. Verím, že skutočná cesta obnovy, musí vychádzať z nášho vnútra. Vďaka vám chalani, Laci a René, že mi pomáhate veriť, že zmena je možná, že svojou osobnou a nezištnou angažovanosťou bojujete proti ľahostajnosti, aj keď kompetentní „pospávajú“. Luník určite netreba búrať ani z neho utekať, ale premeniť ho na miesto pokojného a dôstojného bývania.