Je ráno 3. 3. 2012 a ja si vykračujem do obchodu kúpiť chlieb a čerstvé rožky. V obchode stretávam dievčatá z nášho stretka Ružičky, ktoré robia veľké nákupy – v tomto momente je totiž veľmi dôležité strategicky si napchať ruksak sladkosťami, aby sme na výlete vydržali celý deň, a tak všetci nakupujú o 106. Vonku je slnečné, ale chladné počasie.

 Zdá sa mi, že je to dobrý začiatok nášho výletu, keď vyše polhodinu po stanovenom čase konečne vyrážame. Po príchode k detskému areálu Anička zisťujem s prekvapením, tak ako všetci, že je ZATVORENÉ – pruser jak traky. Mesiac sľubovania, že ich zoberieme do parku s preliezkami, hojdačkami, šmýkačkami a bludiskom, zbieranie bodov a poctivé chodenie na sv. omše a stretká ostanú teraz bez odmeny? Určite NIE – spontánne sa snažíme s Katkou a Zdenkou vymyslieť plán B.

Presúvame sa o pár metrov ďalej a z detskej preliezky, ktorú sme cestou objavili, sme si urobili na istý čas svoju pevnosť. Chuderka preliezka sa stala vyťaženou na 100% a mala čo robiť, aby zniesla všetky možné hry, ktoré nám napadli. A potom to prišlo... prišiel nám na um geniálny nápad... Zoberieme decká do reštiky! Aj tak sa nám zvýšili peniaze určené na vstupné do detského areálu, ktorý bol zatvorený. Tak prečo nie? Všetci nadšene súhlasia  - to bude pecka. Cestou sa ešte zastavujeme pri kríži a prosíme si od Pána Ježiša požehnanie a ochranu pre naše rodiny. A už sedíme v prekrásnej modrej reštaurácii, mladý čašník, ktorý nás obsluhuje si hneď získava sympatie všetkých dievčat, každý si skúša parádne toalety aj prístroj na podávanie servítok na osušenie rúk. Pizza je super, ale má jednu chybu: nedokáže sa sama pokrájať a naskákať do našich úst, a tak sa učíme šermovať s príborom, aby sme ju presvedčili. Anička, jedna z koordinátoriek nášho stretka, nám dokonca vybavila spoločnú fotku s čašníkom, s ktorým sa vzápätí lúčime a máme slzy na krajíčku. Zlatým klincom nášho výletu je vojna, ktorá sa strháva hneď po východe z reštaurácie – ťažká munícia v podobe vyschnutého lístia lieta na všetky strany, „ranení“ ležia na zemi a zmietajú sa v kŕčoch (od smiechu) a naše Ružičky sa čím ďalej tým menej podobajú na tie krásne učesané a čisté dievčatá, ktoré som stretla ráno v obchode. Nakoniec však zdravý rozum víťazí a uzatvárame mierovú dohodu – kto vie na ako dlho ;-) Slnko už začína zapadať a cesta domov je dlhá, ale mne to nevadí a ubieha mi rýchlo, lebo okolo mňa pobehuje 7 vysmiatych dievčat, z ktorých cítim radosť a spokojnosť s prežitým dňom.