Drahý otec arcibiskup, drahý otec biskup, bratia kňazi, milé rehoľné sestry, skutočne sa teším vašej prítomnosti, a zároveň vítam všetkých pútnikov, ktorí ste sa zišli tu, na Mariánskej hore v Gaboltove.

Keď mladý človek dovŕši osemnásty rok svojho života, v jeho živote je veľká radosť z dospelosti, spojená s oslavou. Tak aj my máme dôvod dnes spoločne oslavovať. Máme osemnásty ročník púte, ktorá sa stala „dospelou“.

Dovolím si začať myšlienkou hlavného predstaveného saleziánov, ktorý každoročne vyhlasuje centrálnu misijnú myšlienku.

Pre rok 2010 je to heslo - Kráčajme spolu s Rómami.

Pri výbere tejto témy povedal, že hovoriť o Rómoch znamená otvoriť oči realite ich prítomnosti, ako silného, 12 miliónového národa v Európe a 36 miliónového národa vo svete.

Čo ho viedlo k výberu tejto témy?

1. Uvedomil si, že Európe potrebujeme vrátiť dušu pomocou silného misijného projektu. (Zdôrazňuje, že misie nie sú len v Afrike alebo Ázii, ale je potrebné vidieť aj tento veľký rómsky národ, ktorý je medzi nami, a zatiaľ nebol nikdy systematicky evanjelizovaný).

2. Cirkev má v sebe veľkú silu a svojím srdečným, bezbariérovým a otvoreným pastoračným prístupom sa môže stať budovateľkou mostov medzi Rómami a Európskou spoločnosťou.

Uvedomme si, že rómsky národ má v sebe obrovský duchovný potenciál, ktorý Cirkev ešte neobjavila a nevyužila. Rómska populácia je mladá, nebojí sa prijímať život a odovzdávať ho ďalej.

Príklad: Raz sa ma jeden kňaz pýtal, či to už nepreháňame s tými Rómami. A ja som mu dal protiotázku, podľa akých kritérií došiel k takému názoru...

Pred niekoľkými mesiacmi mi náš otec arcibiskup Bernard poslal jeden dotazník zo SAV- ústavu etnológie, aby sme tam vyčíslili, koľko percent svojich aktivít venuje katolícka Cirkev na Slovensku rómskej misii – a my sme museli pravdivo priznať, že ani 1%.

Takže určite to s tou starostlivosťou o Rómov nepreháňame, ale naopak, ešte vám veľa dĺžime. Hovorí sa, že na Slovensku je okolo 8% Rómov, takže aj naše ponuky by sa mali približovať k tomuto číslu...

Tu by som chcel, aby ste si aj vy, bratia a sestry, uvedomili, že všetci tí, ktorí sa vám s láskou, nezištne venujú, sú niekedy akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi. Aj majorita na nich tlačí, a aj vy máte svoje požiadavky, nároky, očakávania....

Kňaz, rehoľná sestra, katechéta musí byť tým mostom. Medzi tou majoritnou spoločnosťou a minoritou, na strane ktorej stojí.

K budovaniu mostov medzi majoritnou spoločnosťou a Rómami pomôžu pozitívne vzájomné skúsenosti, pozitívne príklady. Jeden z nich je určite Zefirín Jimenéz Malla.

Je to prvý Róm, ktorý je vyzdvihnutý na oltár. Narodil sa v chudobe, vlastný otec ho opustil a išiel za inou ženou. Vyrástol bez otca. Pre dieťa je ľahšie vyrastať s pocitom, že mu otec zomrel, ako s tým, že ho opustil. A aj napriek tomu všetkému zo Zefirína vyrástla veľká osobnosť s otcovským srdcom.

Tu by som dal apel – dôraz na všetkých otcov!

Aj vy ste rozídení za prácou, často vzdialení, odlúčení od svojej rodiny... Buďte verní svojim ženám, neopúšťajte ľahkovážne svoje deti.

Zefirín nechodil do školy, ale pomáhal doma ako vedel; vyrábal a predával prútené výrobky. Ako 20 ročný sa oženil, ako to napísal don Mário Riboldi, “al modo zingaro”, bez náboženského obradu (ktorý bol slávený až v roku 1912).

Bratia a sestry, pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi bolo spoločensky neprijateľné na Slovensku, aby mladí ľudia žili v spoločnej domácnosti a neboli sobášení. Ale dnes to al modo zingaro, tento cigánsky spôsob, akoby sa stal všeobecnou normou pre všetkých...

Zefirín a Tereza nemohli mať deti, pre Rómov je veľmi ťažké ak nemôžu mať dieťa. V knihách o Rómoch je napísané, že je neprijateľné, aby Rómka išla na potrat. My zo svojej kňazskej skúsenosti vieme, že dnes si aj rómske ženy vedia dať zabiť svoje dieťa.

Všimnime si, bratia a sestry; ako keby sa majorita naučila žiť na spôsob „al modo zingaro“, bez toho aby sa sobášili v kostole a Rómovia sa naučili od majority zabíjať svojich potomkov.

Dnes sa kultúry navzájom miešajú, ovplyvňujú, neexistujú presné hranice...

Čo je príčinou, že sa negatívne prvky z jednej kultúry prelievajú do druhej? Chýba nám viera v živého Boha. A my, bratia a sestry, prichádzame tu, do Gaboltova, aby sme prehĺbili svoju vieru.

Zefirín sa s Terezou až po tridsiatich rokoch spoločného života zosobášil. 30 rokov žili spolu na spôsob al modo zingaro, ale keď Boh vstúpil do ich života, hanbili sa, že nie sú zosobášení (išli sa sobášiť tam, kde ich nikto nepoznal)... Hlavný motív, pre ktorý sa dali zosobášiť, bol, aby sa mohli spovedať a prijímať Ježiša Krista, živého Boha, v Eucharistii.

Príklad: Zefirína poznalo celé Barbastro. Raz stretol chorého človeka na TBC, ktorý vykašliaval krv. Všetci ľudia, ktorí boli na ulici, zrazu zmizli. Vtedy neexistovali na túto chorobu lieky. Zefirín ho vzal pod ramená a odprevadil domov. V tom čase, nakaziť sa TBC znamenalo privolať si smrť.

Prečo to Zefirín dokázal a ostatní nie? Lebo Boh mu dával silu, lebo bol prítomný v jeho živote.

Ak my nebudeme mať Boha v srdci, tiež budeme ohŕňať nos nad Božími i cirkevnými prikázaniami.

Ale ak prijmeme Boha a vpustíme ho do svojho života, ak budeme rešpektovať jeho Slovo a jeho prikázania, tak potom sa to prenesie aj do našich medziľudských vzťahov, do nášho vzájomného spolužitia.

V roku 1936 vypukla občianska vojna v Španielsku. Zefirín bol zatvorený do väzenia, lebo sa zamiešal do situácie na ulici, keď videl, ako útočia na katolíckeho kňaza. Jeden strážca - bachar ho spoznal a vybavil, že ho pustia, pod podmienkou, že sa nebude verejne modliť, lebo inak zomrie. Ale Zefirín sa nedal kúpiť, nezaprel Boha kvôli slobode. O niekoľko dní na to ho na cintoríne zastrelili. Zomrel s výkrikom "Je živý Kristus Kráľ!"... Jeho posledné gesto - v ruke drží ruženec, ako zástavu víťazstva.

4. mája 1997, v Ríme, ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného a dal ho celému svetu za príklad.

Bohu je v každom národe milý ten, kto sa snaží zachovávať jeho Slovo. Buďte si istí, že Boh nerobí rozdiely... U Boha neznamená nič farba pleti, Boh vidí do nášho srdca.

Aj my môžeme zvolať s blahoslaveným Zefirínom: Boh je skutočne živý, Boh má silu konať aj v našom živote, Boh môže premeniť každé srdce, aj to moje, lebo Boh je Kristus Kráľ.

Tu by sa možno už hodilo povedať amen, ale ja sa chcem ešte obrátiť na všetkých tých, ktorí sa vám s láskou venujú (kňazov, rehoľné sestry a katechétov, laikov...).

Aby ste si osvojili tri princípy ako kľúč k srdciam Rómov:

Princíp úcty – vážiť si tých, ktorým sa venujete, v každom prostredí a úctivo sa o nich vyjadrovať v každej spoločnosti. Svoje priateľstvo nemôžeme prežívať iba navonok, len na pol plynu, ale naplno.

Princíp lásky - (tento princíp zahŕňa toleranciu a trpezlivosť - rešpektuje postupný rast) – mať ich rád, a to tak, aby cítili, že ich máme radi.

Princíp neprotirečenia – vedieť ľudí vypočuť, vcítiť sa do nich, zbĺklo neodporovať, bezhlavo nepoučovať, nemať hneď na všetko odpoveď, všetko hneď neriešiť, ale pokojne, trpezlivo vysvetľovať, s láskou argumentovať.

Uvedomme si, že krása duší sa vykupuje osobnou bolesťou. Rómske prostredie treba premodliť a pretrpieť. A preto aj náš život medzi Rómami, bude bolestne krásny...ako to často hovorí rehoľná sestra Anna, ktorá žije už dlhšie medzi Rómami...

Dovolím si s úctou, ale zároveň aj s bázňou osloviť aj našich otcov biskupov.

Otec biskup Štefan, Vám by som chcel poďakovať za sprevádzanie hlavne mladých kňazov v Spišskej diecéze, ktorí sa venujú rómskej misii. Raz som bol pozvaný na Vaše stretnutie a bol som milo prekvapený Vaším osobným záujmom o ich prácu. Bolo to tesne po vianočnom období a vy ste sa ich pýtali, koľko domov, či chatrčí požehnali... Povzbudzovali ste ich, aby neobišli ani tie najbiednejšie ľudské príbytky, aby aj tam prinášali Božie požehnanie a jeho lásku... Ďakujem Vám, ale zároveň Vás aj prosím, aby ste aj naďalej boli morálnou oporou pre svojich kňazov.

Otec arcibiskup Bernard, Vy ste asi jediný, čo ste tu za tých 18 rokov trvania púte nikdy nechýbali. Vždy ste si tento dovolenkový čas vedeli prispôsobiť a podriadiť tejto našej rómskej púti. Ďakujem Vám za to...

A tiež za to, že ste stáli pri mne, keď sa budovala Poštárka, keď sa rodilo dielo v Jarovniciach, a taktiež teraz, keď sa boríme, skutočne boríme s výstavbou diela na Luníku IX v Košiciach. Určite všetkým sa nám bude ľahšie pracovať, keď vieme, že máme za sebou sympatiu a podporu arcibiskupa. Vďaka Vám za tých 18 rokov, počas ktorých som mohol s Vami spolupracovať.

Úplne na záver - som vnútorne presvedčený, že kresťanstvo je ideálna cesta, ktorá otvára dvere k zjednocovaniu kultúr. Čím viac budeme žiť svoju vieru, čím viac sa priblížime k Bohu a k jeho nebeskej matke Panne Márii, tým bližšie budeme mať aj k sebe navzájom. Amen.

Peter Bešenyei sdb