Bolo ráno 17. novembra 2011 a my sme stáli na autobusovej zastávke v plnej výstroji. Už trochu zubaté a chladné slnko sa gúľalo po jasnomodrej oblohe nad našimi hlavami a my sme boli odhodlaní zdolať náš cieľ – Jánošíkovu baštu. Autobusom sme sa dohrkotali na vlakovú stanicu, kde sme nasadli do trúbiacej a hulákajúcej mašiny menom vlak a ufujazdili sme smerom na Prešov, do Kysaku.

Na tento náročný výstup sa odhodlala len malá skupinka najodvážnejších turistov z Luníka 9 pod velením o. Jozefa a s. Anny. Krásny les v jesennom šate nás privítal s otvorenou náručou a pod nohami nám šušťal bohatý koberec z lístia.

Napriek počiatočnému zídeniu z cesty a prekonávaní namáhavej „skratky“ po strmom svahu, po ktorom sa zvážalo drevo, sa nám podarilo dôjsť do cieľa. Výhľad z chrbta Jánošíkovej bašty bol úchvatný a pre nás všetkých sa na chvíľu zastavil čas v tej nádhere. Keď sme sa pokochali v krásach prírody dosýta a čas už začal normálne bežať, vybrali sme sa do lesa na drevo a založili sme si oheň, nad ktorým sa na paliciach už o chvíľku veselo hompáľali špekačky, klobásy a slanina. Len čo sme utíšili naše škvŕkajúce žalúdky, po rozume nám začali behať veselšie myšlienky, ktoré prerástli do konkrétnych skutkov – hrali sme skrývačky. Každý strom či skala sa stali pre hľadajúceho zo sekundy na sekundu podozrivými. Krik a dupot sa ozýval doširoka, pretože sa šantili naozaj veľké deti, teda my.  Po takto strávenom popoludní sme sa pobrali domov. Na Luník 9 sme sa vrátili až neskoro potme ufúľaní, smrdiaci od dymu a unavení na smrť, ale v srdciach nám znelo: Stálo to za to!