Storočie zmien

Storočie zmien: Pastorácia kočovníkov, Rómov a Sinti v Holandsku

Jan van der Zandt, MSC

Ú v o d

Kedysi putovali, boli nomádmi a zarábali si na živobytie ako sezónni robotníci, vypletali stoličky, cínovali hrnce, ako brusiči, košikári alebo hudobníci. Pristavili  svoje maringotky raz tu, raz inde.

Dvadsiate storočie je storočím mobility kočovníkov, Sinti a Rómov v Holandsku. Pôvodný život putujúcich – byť neustále na ceste, aby si mohli zarobiť na živobytie – sa zmenilo za stále obnovovaných a často protirečivých zákonov. Maringotky, v ktorých cestovali, sa nadlho zastavili na terénoch upravených miestnymi predstavenými.

Niektorí kočovníci, ako napríklad Rómovia, sa dokonca ocitli v rodinných domoch. V súčasnosti žije v Holandsku asi 33 tisíc kočovníkov, z ktorých asi 12 tisíc sú Sinti a Rómovia.

I. Štyri epizódy

Služba pastorácie a vysluhovania sviatostí pre kočovníkov, Sinti a Rómov má svoje vlastné dejiny.

Situácia a postavenie týchto kočovníkov, ich život viery a jej prejavy, ako aj vysluhovanie sviatostí boli veľmi odlišné počas týchto rozdielnych období.

Rozlišujeme štyri obdobia, a to:

1. obdobie putovania, význačné pre 1. polovicu 20. storočia.
2. šesťdesiate a sedemdesiate roky, roky vytvárania veľkých oblastných centier.
3. osemdesiate a deväťdesiate roky, presun do menších centier.
4. súčasná doba, obdobie obmedzených priestranstiev, maximálne po 15 prívesov, v blízkosti mestských štvrtí.

1. Obdobie putovania

Počas obdobia putovania (od roku 1900), keď kočovníci, Sinti a Rómovia sa ešte voľne pohybovali, neboli vždy vítaní a často boli zaháňaní. A tak nachádzali útočište v kláštoroch, na pútnických miestach a vo farnostiach, v ktorých im boli miestni duchovní správcovia naklonení. Tam sa cítili ochránení, tam sa o nich starali a zvlášť mohli byť sami sebou. Rehoľníci, rehoľníčky a niektorí kňazi boli prívetiví a ponúkli im náboženské prostredie. Tu dostávali kočovníci, Sinti a Rómovia jedlo a deti mohli byť pokrstené alebo pristúpiť k prvého svätému prijímaniu.

Miestne charitatívne diela im poskytovali pomoc a radu. Podporovali zvlášť chudobných kočovníkov alebo tých, ktorí mali problémy s bývaním. Rehoľníci učili deti náboženstvo a vysluhovali sviatosti.

Vojnové obdobie

Na začiatku 2. Svetovej vojny bolo v Holandsku asi 12 tisíc kočovníkov a asi 15 rodinných kmeňov Sinti a Rómov. Okupanti ich všetkých donútili odísť do združujúcich táborov. 16. mája 1944 zatkli veľký počet Sinti a Rómov a transportovali ich prostredníctvom Westerbork do Osvienčimu II – Birkenau. Z týchto 245 mužov, žien a detí sa vrátilo asi len tridsať osôb. V období po vojne prevládal medzi ľuďmi, ktorí ju prežili, strach a nedôvera. Preto Sinti a Rómovia si osvojili odmeraný postoj voči holandskej spoločnosti. Naďalej putovali a hľadali útechu, či už medzi svojimi, alebo na pútnických miestach.

Rodina kočovníkov na ceste, asi z roku 1945

Päťdesiate roky

V roku 1955 bol menovaný prvý národný duchovný pre pastoráciu Rómov v Holandsku; bol ním Otec Ján Brand, SJ. Bol poverený organizáciou a koordináciou pastorácie medzi kočovníkmi v Holandsku a mal pomáhať osobám zodpovedným za miestnu pastoráciu a kňazom farností v ich činnosti v prospech tohto obyvateľstva.

Otcovia navštevujú zoskupené strediská, 1952

V päťdesiatych rokoch 20. storočia bolo zorganizované charitatívne dielo pri kočovníkoch a v tejto oblasti za zaangažovali zvlášť rehoľníčky pri rodinách vo veľkých združených centrách tej doby. Vo všeobecnosti išlo o početné rodiny.

Okolo roku 1950

2. Šesťdesiate a sedemdesiate roky

V roku 1962 nastupuje po Otcovi Brandovi nový národný duchovný zodpovedný za pastoráciu, a to A. Oremus, SJ, nazývaný tiež Otec. Veľa cestuje a zúčastňuje sa na medzinárodných kongresoch, medzi iným i v Ríme. Neskoršie sa zúčastnil aj niektorých konferencií CCIT.

O. A. Oremus, SJ, okolo roku 1970

Zoskupovanie a sústreďovanie

Rok 1968 je významným rokom v dejinách kočujúcich. Vláda vyhlásila v jednom zákone týkajúcom sa putujúcich, že bolo vytvorených asi päťdesiat centier, kde sú kočujúci, Sinti a Rómovia povinní ísť bývať. Nomádstvo je od tejto chvíle zakázané. V týchto oblastných centrách dosť často vládne nespokojnosť a rozhorčenosť medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, ktorí žijú v stiesnených pomeroch na týchto miestach a niekedy majú až istý strach stretávať sa. A tak sa zrodila viac menej uzatvorená rodinná atmosféra. Starí rodičia, deti a vnúčatá žijú pohromade a sa starajú navzájom o seba. Ale integrácia do spoločnosti prakticky neexistovala. Zato existoval veľký rozdiel medzi obyvateľmi týchto centier a občanmi, a tým i v porovnaní s farnosťami.

Otcovia a sestry

A tak kňazi a sestry zohrávajú dôležitú úlohu. Vo väčšine centier je kaplnka a často i škola, táborová škola, v ktorej vyučujú predovšetkým rehoľné sestry. V úzkej spolupráci s vyučujúcimi tu žiaci mávajú hodiny náboženstva a pripravujú ich na prvé sväté Prijímanie, na sviatosť birmovania a rôzne liturgické slávnosti. V kaplnke a v tábore sú deti krstené a prijímajú 1. sv. prijímanie. Farnosti sa zatiaľ do toho nezapájajú.

Prípravu na prvé sv. prijímanie konali prevažne sestry, v škole alebo v maringotke, 1966

Kňaz zvyčajne nie je duchovným správcom farnosti, ale kňazom povereným pastoráciou. Najčastejšie patrí do niektorého z kláštorov, v ktorých Rómovia a Sinti boli prijímaní počas ich putovania. Tento kňaz poverený pastoráciou je dôverne známy všetkým rodinám a rozhovory prebiehajú za kuchynským stolom. V tej dobe takto aktívne, na plný alebo čiastočný úväzok, pôsobí asi päťdesiat kňazov pri obyvateľoch týchto veľkých centier.

Pastorácia sa za ich pôsobenia veľmi rozvinula.

Prvé sv. prijímanie v kaplnke v oblastnom stredisku v Nimègue, s miestnym duchovným, 1972

3. Osemdesiate a deväťdesiate roky

Veľká zmena nastala od roku 1978. Necelých desať rokov po zoskupení do veľkých centier sa rozhoduje pre malé centrá. Decentralizácia a normalizácia tvoria od tej chvíle novú politiku. Obyvatelia obytných prívesov sa musia presťahovať z ich oblastných centier, ktoré sa nachádzali ďaleko od lokalít, a ísť sa usadiť do menších centier nachádzajúcich sa vo vnútri alebo na okraji predmestí a sídlisk. Pre jedných je to oslobodenie, ktoré im umožní začať budovať nový život, pre druhých je to bolestná rozlúčka s veľkým táborom a jeho spoločenským šarmom.

Pre deti to znamená, že budú chodiť do miestnej školy a čo sa týka pastorácie, od tej chvíle sa bude o ňu starať miestna farnosť. Toto všetko má svoje dôsledky, pretože familiárni učitelia táborovej školy musia zanechať svoju prácu a spoločenské aktivity sú zverené sociálnym pracovníkom týchto pridružených štvrtí. Vysluhovanie sviatostí sa odteraz bude konať vo farskom kostole a stále častejšie je miestny duchovný správca požiadaný o krst detí. Úloha kňaza určeného pre pastoráciu Sinti a Rómov sa postupne vytratí. Po Otcovi Oremusovi, SJ nastupuje v roku 1981 nový kňaz zodpovedný za pastoráciu Rómov a Sintí na národnej rovine, Jan van der Zandt MSC. Ocitá sa pred úlohou sprevádzať putujúcich v ich prechode z tejto kategórie k štatútu riadnych občanov.

Umiestnenie maximálne 15 prívesov, okolo roku 1990

Spojky

Obyvatelia týchto nových centier a miestni obyvatelia štvrtí začínajú diskutovať o ich začlenení do štvrtí, do škôl, do rámca sociálnej služby, do farnosti… Ale rozdiely medzi týmito dvomi skupinami sú príliš veľké. Nastávajú konfrontácie a diskusie prebiehajú nie vždy s patričným rešpektom.

V tejto novej situácii zostávajú obyvatelia obytných prívesov verní svojmu tradičnému životnému štýlu a nechcú sa od neho odvrátiť. Niektorí chodia navštevovať bývalého duchovného alebo idú do kláštora, ktorý navštevovali predtým.

Ešte niet dôvery v občiansku spoločnosť – a k farnosti ako cirkevnej inštitúcie. Z druhej strany, aj vo farnostiach sa zdá ťažké ísť v ústrety týmto „novým obyvateľom“ štvrte. Ale je aj veľa ľudí, ktorí ich blahosklonne prijímajú.

V tomto období sa robí nábor na väčší počet pastoračných pracovníkov, diakonov, rehoľníkov a rehoľníčky, ako i dobrovoľníkov, ktorí by konali pastoráciu pri týchto novoprišlých obyvateľoch a plnili funkciu spojenia s farnosťou. Čo sa týka Katolíckej cirkvi a občianskej spoločnosti, práve títo pastorační činitelia sa približujú až podnes k životu putujúcich, Sintí a Rómov. Učia sa chápať život týchto ľudí a prijímajú ich takých, akí sú.

4. Súčasná doba

Sme v roku 2011. Už dlhé obdobie ich vlastné kaplnky neexistujú– a už len kde-tu kláštory ako miesta útočiska. Po osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch Sintí a Rómovia hľadajú skôr vlastnú cestu k Cirkvi a k občianskej spoločnosti. Zostávajú tradičnými veriacimi a niektorí z nich nachádzajú spásu aj v iných vierovyznaniach, ako napr. u Turičníkov.

Rodinné kmene alebo iné formy spolunažívania tvoria aj v súčasnosti jednotky skôr uzatvorené, ale v týchto spoločenstvách sa už postupne objavuje väčšia účasť. Deti chodia pravidelne do základných škôl a aj na stredné a vysoké školy. Nomádi sa stále viac a viac rozhodujú pre stabilné bývanie a typ „chát“ je veľmi oceňovaný. Zamestnanosť medzi putujúcimi pozoruhodne napreduje, zatiaľ čo Rómovia a Sinti prejavujú na tejto rovine ešte veľké zaostávanie.

Farský kostol je pre Sintí a Rómov miestom určeným pre prijatie sviatosti krstu, prvého sv. prijímania, sviatosti birmovania a manželstva. Na rovine štatistík nevieme, ako tam efektívne prichádzajú. Nie sú tam usmerňovaní ani pobádaní, pretože miestna špeciálna pastorácia len pre nich už neexistuje. Ľudia sami si majú nachádzať svoju cestu. Žiaľ, v praxi sa to často nedarí a kontakty s farnosťami si utvárajú skôr ťažšie.

Diakon vysluhuje sviatosť krstu vo farskom kostole, 2005

Na viacerých miestach ešte sú kňazi, rehoľníci a laickí dobrovoľníci, ktorí navštevujú, pomáhajú obyvateľom týchto malých centier. Ale ich počet klesá kvôli rapídnemu starnutiu. Niekedy vo viacerých oblastiach alebo dekanátoch majú určité farnosti na starosti pastoráciu putujúcich žijúcich v maringotkách. Narastá počet diakonov a pastoračných pracovníkov, ktorí sa aktívne zúčastňujú na tejto pastorácii vo farnostiach.

II. Ochrana

V uvedených štyroch obdobiach je myšlienka ochrany posilnená. Sintí i Rómovia spoznali veľa nebezpečenstiev, stretli sa s mnohými nepriateľmi ich existencie. Z nedostatku uznania a ocenenia zo strany občianskej spoločnosti – z generácie na generáciu – a z faktu, že často sa s nimi nakladalo ako s opovrhovanými ľuďmi – vedia lepšie ako nikto iný, čo znamená zraniteľnosť.

Počas celých ich dejín blúdenia vždy vyhľadávali bezpečné, ochránené miesta, kde by mohli žiť svoj život na ich spôsob, a neboli pritom vyháňaní, prenasledovaní, utláčaní alebo zrádzaní. Vždy vyhľadávali ľudí, aj v Cirkvi, ktorým by mohli dôverovať, miesta, kde by mohli prežívať svoju vieru na svoj spôsob, akými sú napríklad pútnické miesta.

Nie je udivujúce – že na mieste, kde sa cítia bezpečne – vzývajú Boha, dávajú krstiť svoje deti a žiadajú si pre ne prípravu na prvé sväté prijímanie. Boh je ich ochrancom vo svete príliš často zlým a nepriateľským voči nim. Ich hlavným prianím je, aby ich Boh chránil a Panna Mária aby ich vzala do svojej starostlivosti. Keď odchádzajú na cesty, žiadajú o požehnanie, tak sa cítia, že ich Boh sprevádza a bude im blahosklonný. Boh ako ochranca je u nich celkom prirodzený pojem, pretože Boh nerobí rozdiely.

Sami sú presvedčení, že Boh nepozná rozdiel medzi ľuďmi. Boh neuprednostňuje nikoho a nikoho neutláča. Týchto ľudí často počujete hovoriť: «My všetci sme sa narodili takým istým spôsobom a zomrieme všetci, bez výnimky. To človek robí rozdiely.» Úplne si to uvedomujú. Priateľstvo a ochrana Boha je ich spásou v spoločnosti, ktorá nie je príliš milá voči nim.

Možnože Sintí a Rómovia sa cítia menejcenní voči civilnému obyvateľstvu, ale určite to nie je voči Bohu, ich Otcovi a Ochrancovi.

Púť Sinti v Roermond, 2005

Na záver

V každom prípade je isté, že obrátiť sa na farnosť takú, akou je v súčasnosti, sa nedá porovnať s tým, keď sa mohli obracať na kláštor alebo kaplnku vo veľkých, prispôsobených centrách. Tieto centrá mali v ich živote veľký význam.

Teraz žijeme v inej dobe, v ktorej je možné mnoho vecí, ale každodenný všedný život – a aj život viery – sú zložitejšie ako kedysi a pastoračná pomoc prechádza cez mnohé súkolesia.

V predchádzajúcich riadkoch som chcel poukázať na sviatostný život, ktorý bol spätý so situáciami a ktorý toto obyvateľstvo si vedelo udržať počas ich dlhých nomádskych dejín a  v ktorých ešte často žijú aj v súčasnosti.

Počas stáročí poznali útlak a prenasledovanie. Ale toto neoslabilo ich vieru v Boha. Naopak: ich viera zosilnela, pretože Boh nevylučuje nikoho. Je jediný, ktorému sa môžu zveriť, dôverovať mu ako ochrancovi.

Sviatosť krstu, prvé sväté prijímanie, sviatosť manželstva, požehnania a sviec, ktoré zapaľujú, sú akoby volaním, aby si vyprosili ochranu a  zároveň sú aj znakom solidarity s nebeským Otcom, veľkých Ochrancom.

PWN / október 2010

Prekladateľ z holandčiny do francúzštiny:

Brat Ambrosius Dobbelaar, FCS.

Príloha : mapa Holandska s označením diecéz

Prehľadná tabuľka farností kočovníkov, Sinti a Rómov v Holandsku

Diecéza	Počet farností	kočovníci	Sinti (S) a Rómovia (R)
Breda	41	2800	600 (R)
‘s-Hertogenbosch	120	5800	3000 (S+R)
Groningen	33	3100	400 (S+R)
Haarlem	71	3800	500 (S+R)
Roermond	146	4000	2500 (S)
Rotterdam	72	4000	1500 (S+R)
Utrecht	140	9300	3500 (S+R)
CELKOM	623	32.800	12.000

Celkový počet farností v Holandsku je asi 1350. Z nich v 623 sa nachádzajú kočovníci, Sinti a Rómovia (údaje z r. 2009). Rómov, ktorí prišli v nedávnej dobe z Východnej Európy, je približne 2000.