CCIT – 2011 – Rolduc Myriam TONUS
NÁDEJ UPROSTRED ZRANITEĽNOSTI
To, čo sa odvážim hovoriť tu, pred vami, nepochádza zo vzdelania, tým menej z „vedy“.
Ide skôr o meditáciu, ktorá nastala akoby bez môjho vedomia, stačilo sa mi pozrieť na beh sveta, počúvaním jeho zvukov, hudby a hluku. Tak trochu ako keď upriete svoj pohľad na krajinu ponorenú do hmly: najskôr neviete rozoznať nič presné, a potom sa postupne hmla rozptyľuje a spoznávate krajinu. Krajina tam stále bola, ale jednoducho sme ju nemohli rozoznať. Nádej a nestálosť /zraniteľnosť/ sú prítomné v našom každodennom živote. Sú však akoby zasypané hrubými vrstvami, ktorými sa pokúsim prejsť spolu s vami a pre vás.
Budem vychádzať z krehkosti /v slovenčine: slabosť, zraniteľnosť, pominuteľnosť, nestálosť/. Toto slovo je veľmi dvojznačné, má pozitívny a zároveň negatívny význam.
“Krehký” doslovne znamená: “to, čo sa môže zlomiť, rozbiť”.
Krehké, slabé je teda všetko – osoba alebo predmet – ktorého život, prežitie, celistvosť nie sú s istotou zabezpečené. A prečo? Pretože táto osoba či predmet nemajú dostatočnú pevnosť, odolnosť. Zvlášť osoby nie sú dostatočne silné fyzicky alebo psychicky, aby prekonali nevyhnutné existenčné ťažkosti. Možno povedať, že novorodeniatko je mimoriadne krehké, pretože jeho telo si ešte dostatočne nerozvinulo obranu, aby odolávalo teplu, zime, hladu, alebo bolesti. Ale aj o ľudskom vzťahu možno povedať, že je krehký, slabý, ak sa zrodil pod znamením ilúzie, ak napríklad na druhom vidíme len krásu a dobro. Keď sa prejaví realita jeho nedostatkov a slabostí – veď všetci ich máme! – tento vzťah bude neschopný to zniesť. Áno, kým nie sme dostatočne zakorenení, kým nemáme kmeň dostatočne pevný, sme krehkí, slabí… Ako stromčeky, ktoré sa ohýbajú, len čo zafúka slabý vietor, za každého počasia: tak sú ničené, že nemôžu byť pekne rovné.
Ľudskej bytosti napomáha zakoreniť sa, zosilnieť a rovno rásť to, keď má isté miesto. Miesto, t. j. istotu, že je správne a dobré, keď existuje, keď nemusí ľutovať, že sa narodila, že je jedinečná vo veľkej ľudskej rodine.
A toto miesto nám dávajú druhí. Sú to skutočne oni, ktorí nám dávajú „ex-istovať“. Toto latinské slovo je veľmi pekné: znamená niečo ako “vynoriť sa nad, udržiavať vzpriamene pomocou niečoho” – tak trochu, ako keď dvíhame dieťa, ktoré sa pokúša postaviť, ale ešte stále sa spúšťa na štyri! Umožniť niekomu existovať znamená, že sme šťastní z jeho prítomnosti, že sa narodil, že žije, že je pre nás zdrojom radosti.
Tento dar dáva väčšina rodičov svojim deťom. Dávajú mu miesto uprostred rodiny. Dávajú mu meno, priezvisko, vpisujú ho do dejín. Dávajú mu hmotnú potravu, ktorá umožní, aby jeho telo rástlo, stávalo sa pevným, ale dávajú mu aj potravu lásky, ktorá umožní dieťaťu mať sebadôveru, dostatočnú dôveru, aby prekonávalo bez ujmy nevyhnutné prekážky, ktoré ho čakajú. Ak je dostatočne fyzicky zdravé, znesie chorobu, ak má dostatočné citové zdravie, bude znášať frustrácie a sklamania. Môže sa stať, že tieto skúšky ho ešte viac zosilnia!
Ale nielen rodičia dávajú ľudskej bytosti to, čo mu pomôže niesť jeho existenciu. Dieťa rastie, jeho okruh vzťahov sa rozširuje a je treba dúfať, že odteraz aj od exteriéru dostane také isté uznanie, ktoré požívalo v rámci svojej rodiny. A tu – vy to viete lepšie ako ja – nie je tomu tak vždy – všimneme si to o niekoľko minút. Mohli by sme povedať, že rómska komunita je ako krehké, slabé dieťa, pretože nie je milované, pretože práve veľmi často, príliš často mu je odmietané mať určité miesto. Odmietnutie dať Rómom k dispozícii terény, kde sa môžu zložiť… Myslím si, že tu vôbec nejde o strach pre územie: je to symbolické odmietnutie „uvoľniť im miesto“ v rámci spoločenstva.
Ľudské dejiny od ich začiatku sú obrazom dejín každej ľudskej bytosti. Ľudia najskôr žili vo veľkom nedostatku, boli podriadení prírodným živlom, bez zbraní, ktorými by ich mohli ovládať. Počas stáročí boli decimovaní hladom, epidémiami… Deti väčšinou zomierali ešte pred piatym alebo šiestym rokom života a pred asi 300 rokmi priemerný vek nepresahoval 50 rokov. Áno, svet bol veľmi krehký…
Dnes môžeme mať pocit, že táto krehkosť už neexistuje, že žijeme vo svete, kde je všetko pod kontrolou, kde veda a technika ovládajú hmotu a dokonca i naše telo. Zaiste, stále ešte bývame chorí, zomierame, ale to je otázka času: ešte trochu trpezlivosti a všetky problémy budú vyriešené. Teda aspoň nám to chcú nahovoriť…
Keď sa zastavíme a dívame pozornejšie na to, čo sa deje v našich „vyspelých“ spoločnostiach, do očí bije práve extrémna krehkosť, nestálosť. Podám niekoľko príkladov.
- Pred rokom malý islandský vulkán, úplne neznámy, začal chrliť mračná popola. Výsledkom bolo, že lietadlá nevzlietli, cestujúci boli nútení čakať, kým sa mračná rozptýlia…
- Minulú zimu sme zakúsili rekordný počet dní zasneženia. Sneh v zime: veď je to prirodzené, či nie? Áno, až na to, že opäť nastal chaos na letiskách, na železniciach atď. Aj tu, v tejto malej krajine bolo všetko zamrznuté, nepremávali autobusy, pošta bola obmedzená, neprichádzali dodávky tovaru do veľkých obchodov pred vianočnými sviatkami! 22 dní snehu a všetko bolo zastavené…
- V roku 2004 len málo ľudí vedelo (v každom prípade ja nie!), čo je to tsunami. Až dovtedy, kým tieto obrovské vlny sa nerozpútali nad vzácnou časťou zeme turistov – Thajskom – kde tsunami zasialo smrť a beznádej. Minulý rok zase Haiti bolo skoro vymazané z mapy zeme hrozným zemetrasením.
- A čo povedať o všetkých hviezdach show business, ktorých považujú skoro za bôžikov a bohyne, t. j. nepodriadených starnutiu, chorobe a smrti? Až do chvíle, kedy sa nedozvieme z večerných televíznych novín o úmrtí niektorého z nich následkom rakoviny alebo zatknutiu kvôli pašovaniu drog… Ani štátni predstavitelia nie sú uchránení…
- Od 11. septembra 2001 vieme, že naša arogantná civilizácia, príliš sebaistá, môže vidieť, ako sa jej symboly rúcajú ako domček z kariet. Celá jej technológia, zbrojenie a armády sú vskutku bez skutočnej obrany proti vôli niektorých ľudí, ktorí sa rozhodli, že ju zvalia do prachu (privedú ku krachu).
Áno, v súčasnosti žijeme v zdanlivo zabetónovanom svete, ale ktorý je vlastne obrom na hlinených nohách. Uvedomujeme si to stále viac a dôraznejšie? A ako by to malo byť ináč? Stále viac vedcov stláča poplašný zvonec. Hrozby na životné prostredie, zánik prírodných priestorov, zmena klímy, vyčerpávanie energetických zdrojov… Ak nebudeme brať vážne tieto upozornenia, ako budú môcť ľudsky prebývať na zemi naše vnúčatá?
Ale odteraz je ohrozená a hlboko oslabená nielen ekológia prírody, ale aj celá ekológia človeka. Priepasť medzi bohatými a chudobnými krajinami sa stále prehlbuje a vo vnútri každej krajiny sa priepasť medzi bohatými a chudobnými stáva každým rokom hlbšou, skutočnou hlbinou. Uvedomme si: v súčasnosti je chudoba väčšia ako pred dvadsiatimi rokmi! A pritom len v našej malej, zabezpečenej krajine žije 17% ľudí na prahu chudoby…
Odkiaľ pochádza táto nestálosť, neistota? Ako je možné, že sa vytvára taká priepasť, hoci narastajúci pokrok by mal naopak zaistiť dobrý život vzrastajúcemu počtu jedincov?
Tak ako som uviedla na začiatku, človek je pevný, keď sa mu dostane určitého miesta: miesto, pohľad, uznanie, ktoré mu dajú druhí. Ale ľudská bytosť zostáva vo svojej hĺbke živočíšna: keď je ohrozená alebo keď si myslí, že je ohrozená, stiahne sa do svojho rodu, svojho územia a stane sa nemilosrdná k všetkému, čo by sa odvážilo tam vkročiť. Strach z oslabenia vedie najsilnejších k ešte väčšiemu oslabovaniu tých, ktorí nemajú ich zdroje.
A vidíme, že sa hranice zatvárajú. Vidíme ľudí bez dokladov, bez stáleho domova, nomádov, migrantov, exulantov, ako sa tlačia v ilegalite alebo v azylových centrách, ktoré sa niekedy podobajú na väznice. Vidíme ľudí bez práce, bez kvalifikácie, bez príjmov, ako sa ukrývajú doma. Vidíme Rómov ako sú posielaní z jedného miesta na druhé. Ako by sa tu hrali Monopoly vo svetovom meradle: nemáš nič, nemôžeš nič kúpiť a teda, nie si nič. Banka ti zaberie všetko a napokon končíš vo väzenskej cele alebo si vypískaný z hry. V džungli svetovej ekonomiky – a všetci tvoríme jej súčasť! – vládne len jeden zákon: zákon džungle. Zabíjať alebo byť zabitý, kladie najvyššie ten istý zákon pre všetkých.
Áno, stále viac sa mi zdá, že sa podobáme šachovým figúrkam hry, ktorej pravidlá sme si nevybrali. Tieto pravidlá sú zo železa, viac ako starodávna morálka! Tieto pravidlá mi hovoria o tom, ako mám vychovávať svoje deti, ako sa mám obliekať, čo mám alebo nemám jesť, vysielania, ktoré mám sledovať a knihy, ktoré mám čítať, hudbu, ktorú mám počúvať a miesta, ktoré mám navštíviť. To, čo sa nazýva „normy“ – t. j. to, podľa čoho budem považovaná za „normálnu“. A beda tým ľuďom, ktorí sa rozhodnú neriadiť sa podľa týchto pravidiel, tí, ktorí žijú ináč…!
Ale ešte raz, nemýľme sa: kvôli spoločnej hrozbe sa „priťahujú skrutky“. Kvôli ohrozeniu z oslabenia – t. j. zničenia – koluje, že najsilnejší vyťahujú delá. Aby sa zaistili. Aby dali najavo „akoby“ všetko bolo v poriadku. Akoby to, čo prežívajú najslabší, najnúdznejší z ľudí – chudoba, katastrofy, bieda – mali byť vyháňané tak, ako sa vyháňajú zlí duchovia. Niekedy zvaľujú vinu na nás…
A predsa, predsa…
Krehkosť, slabosť ako som povedala, je dvojznačné slovo, má dvojaký význam.
Pretože pozitívne znamená aj niečo, čo nám zabraňuje stuhnúť, skamenieť: je nekonečne ľahšie pohybovať sa, brať so sebou, cestovať a prenášať so sebou sklený predmet (napr. okuliare) ako kamennú sochu.
Krehkosť je spojená s istou formou ľahkosti, pružnosti, mobility, ktorá zabraňuje brať sa úplne vážne. Ale pomáha nám aj brať vážne hrozby, ktoré som práve spomenula.
Ak si uvedomujem krehkosť, slabosť svojho tela, budem bezpochyby pozornejšia na to, aby som s ním zle nezaobchádzala. Ak si uvedomujem, že môžem ľahko stratiť to, čo vlastním – napríklad svoju prácu, bývanie – možnože budem relativizovať jej dôležitosť. Ak som musela prekonať bolestnú rozlúčku, smútok, možnože sa zameriam na to, čo je podstatné bez toho, aby som sa nechala rozptyľovať okolitými vlnami.
Hovorí sa, že v stredoveku na všetkých kráľovských dvoroch existovali tzv. šašovia, „blázni”, t. j. osoby, ktorým bolo povolené povedať kráľovi holú pravdu, bez okolkov, bez ohľadu na rešpekt a podriadenosť. Okrem iného mali kráľovi pripomínať, že je smrteľný a teda podobný tomu najponíženejšiemu zo služobníkov. Poriadna príručka. Tvrdá pripomienka pominuteľnosti. Ale aby mohol byť kráľovským šašom bolo treba byť vynikajúcim spôsobom vnútorne slobodným a mať mimoriadnu vnútornú silu. Pochopiteľne, kráľ dobrovoľne neakceptoval príručku a nasledovali údery a nadávky. Úlohu šaša považujem za veľmi evanjeliovú! … A zdá sa mi, že v súčasnosti veľmi chýba.
“Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom…” (1 Kor 3, 19).
“Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia” (1 Kor 1, 25).
My, kresťania, sa odvažujeme veriť v Boha „slabého“, t. j. zraniteľného. Boh, ktorý sa zjavil v tele novorodeniatka, v tele muža, ktorým opovrhovali, mučili a ako zločinca pribili na kríž. Boh, ktorý sa zjavil svojimi skutkami a slovami ako muž v osobe Ježiša Krista. Boh, ktorý počas svojho krátkeho života sa prednostne približoval k tým, ktorí neboli v normách dobrej spoločnosti a vtedajšieho náboženstva. Asociáli, chorí, „nenormálni“, ľudia považovaní za menej ako nič… Aspoň za takýchto ich považovali. „Dobrí“ ľudia ich považovali za hriešnikov? Nevadí. “Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2 Kor 5, 21)! T. j. Ježiš Kristus sa stal jedným z nás, jedným z týchto ľudí, ktorými svet pohŕdal, odmietal, zavrhoval, vylučoval. Ním samým pohŕdali, zavrhli ho, vylúčili a opustili – až by sme uverili, že ho opustil sám Boh. Mohli by sme si predstaviť zraniteľnejšie božstvo?…
Možno práve toto je poklad ukrytý v zraniteľnosti, a to daná schopnosť priblížiť sa k tomu, čo je vo svete a v prírode najzraniteľnejšie. Schopnosť nekonečného súcitu, pretože vieme, že sami potrebujeme veľký súcit.
Celá otázka – hoci je rozsiahla – spočíva v moci odolávať pokušeniu, a to odmietať zraniteľnosť a pripojiť sa ku klike vlkov, mocnárov, svetákov… Žiť zraniteľnosť skôr ako šancu, než nepriazeň osudu… Toto samozrejme neznamená, že musíme akceptovať nedôstojné životné podmienky, nespravodlivosť, ktorú uvaľujú na najchudobnejších. Ale skôr usilovať sa stávať sa dobrým hráčom v Monopoly; môžeme sa rozhodnúť klásť dôraz na iné hodnoty; môžeme sa rozhodnúť žiť – a to dobre žiť – ináč. Môžeme pestovať v sebe slobodu kráľovského „šaša“, pokojnú silu, ktorá je Ježišovou silou. On kráča svojou cestou, keď chcú z neho urobiť kráľa alebo obviniť za dobro. Prijatá zraniteľnosť je mimoriadnou cestou oslobodenia, pravej slobody, pretože už nie je v prvom rade znamením chyby, nedostatku, zlého prispôsobenia sa zákonom sveta. Nie, naopak! Je pokojným a silným potvrdením toho, že sila sveta je obrom na hlinených nohách, ako som už povedala.
Keď si prečítame evanjeliá – celý Nový zákon – s takýmito „okuliarmi“ plodnej zraniteľnosti, potom začneme rozprávať nevšedne…
A tak napriek všetkému očakávaniu a celkom nepravdepodobne zraniteľnosť sa stáva skutočnou pôdou pre NÁDEJ.
Chcela by som vám prečítať niekoľko nádherných viet o nádeji od francúzskeho básnika Charles PEGUY:
To, čo milujem najviac, hovorí Boh, je nádej.
Viera, to ma neprekvapuje, tá nie je udivujúca.
Tak veľmi sa predsa skviem vo svojom stvorení.
Ale nádej, hovorí Boh, hľa, čo ma udivuje.
Prekvapivé je to, že chudobné deti vidia všetko čo deje
a veria, že zajtra bude lepšie,
že vidia, ako sa to deje dnes a veria, že zajtra ráno bude lepšie.
Toto je udivujúce a je to najväčší dar mojej milosti.
Ja sám som tým udivený.
Moja milosť má preto mať neuveriteľnú silu
a má vyvierať z prameňa ako nevyčerpateľný prúd rieky.
Maličká nádej kráča medzi svojimi dvoma sestrami a iba jej sa nevenuje pozornosť. Na ceste spásy, na pozemskej ceste, na hrboľatej ceste spásy, na nekonečnej ceste, na ceste medzi svojimi dvoma sestrami, napreduje maličká nádej.
Je to ona, táto maličká, ktorá všetko tiahne.
Lebo viera nevidí to, čo existuje,
Ona však vidí to, čo príde.
Láska miluje len to, čo je,
No ona vidí to, čo bude.
Viera vidí to, čo je v čase a vo večnosti.
Nádej vidí to, čo príde v čase a vo večnosti,
takrečeno v budúcnosti samotnej večnosti.
Áno, nádej je tvrdohlavá, neústupčivá, húževnatá.
Nádej existuje vždy „napriek“: napriek zlu, bolesti, skúškam, fackám, ktoré nám dáva život; napriek sklamaniam a rozčarovaniu. Napriek tomu, čo sa zdá ustanovené, rozhodnuté a nemožné zmeniť. Nádej je úkon viery. Je to viera v skutkoch a v hnutí.
A predsa existuje toľko motívov k bez – nádeji…
Ako teda máme živiť maličkú nádej? A ako ju nezamieňať s utópiou a ilúziou? Veď vieme, ako viedla a niekedy ešte vedie nádej „historických večerov“ až k neslýchanému a neznesiteľnému násiliu.
Odvahu k napredovaniu, kráčaniu vpred dodáva pohľad na to, čo už existuje, pohľad na ubehnutú dráhu.
Ako by sme mohli ináč veriť bratstvu, dúfať v budovanie bratskejšieho sveta, keby sme už nezakúsili toto bratstvo? Ako môžeme ináč veriť v ľudskú dôstojnosť, keby sme nevideli medzi nami mužov a ženy, ktorí navracajú ľudskú dôstojnosť tým, ktorým bola odňatá?
Ako by sme mohli dúfať „napriek všetkému, keby sme nestretali mužov a ženy, ktorí nám dodávajú odvahu, keď sa stráca? Sú to muži a ženy, ktorí sami prekonali skúšky, ale nezmierili sa s beznádejou.
“Čo zostáva, keď už nezostalo nič?”, napísal teológ Maurícius BELLET. A sám odpovedá: “Toto: že sme ľudskí voči ľuďom, že medzi nami zostáva „medzi nami“, ktoré z nás robí ľudí.”
Toto sa môže zdať banálne. Ale vôbec takým nie je.
Pestovať – každý osobitne a aj spoločne – to, čo z nás robí ľudí, znamená postaviť sa rozhodne voči absolútnemu, definitívnemu odmietnutiu, voči tomu, čo ničí, znetvoruje a usmrcuje (a svet sa vyžíva v smrtkách, dokonca vynašiel také, ktoré sú usmievavé a zábavné…). Odvážiť sa vsadiť na to, čo je nepatrné, slabé, zraniteľné znamená ukázať poriadny „dlhý nos“ všetkým sebaistým mocnostiam, ktoré nevidia a nepočujú šaša, ktorý ich odhaľuje. Odvážiť sa veriť, že nové nebesia a nová zem nastanú vďaka tým, ktorými opovrhujú a sú vylúčení. Je to rovnako (šialene) úžasné ako príbeh Božieho Dieťaťa, ktoré sa narodilo v zapadákove neznámej krajiny. Je to rovnako neuveriteľné, ako príbeh potomka čiernych otrokov, ktorý sa stal prezidentom veľmoci. Je to rovnako bláznivé, ako príbeh panstiev, ktoré sa považovali za večné, stavali múry a zrútili sa.
V skutočnosti nie cisári, králi, či pápeži prekliesnili cestu nádeje. Boli to zástupy anonymných mužov a žien, mladých i starých.
Uverili, že je možná rovnosť všetkých ľudských bytostí bez ohľadu na pohlavie, rasu a spoločenské postavenie.
Uverili v svet oslobodený od otroctva.
Uverili v svet oslobodený od diktatúry a totality.
Odmietli – a to je najťažšie – osudovosť vecí. Zaangažovali sa po boku ľudí zdrvených, vylúčených, po boku tých, ktorí napokon urobili z ich vratkého položenia jedinú vizitku.
Boli to obyčajní ľudia ako vy a ja. Neznámi, anonymní, možnože ani nie veľmi odvážni. Ale boli ľuďmi prepojenými; spojenými medzi sebou navzájom. A niektorí spojení s jedným človekom – Ježišom – ktorý ich predchádzal a o ktorom jeho učeníci povedali, že jeho životná sila bola schopná prekonať všetko, aj smrť.
Áno, oni, títo jednoduchí ľudia zmenili tvárnosť zeme, zatiaľ čo mocnári naďalej oslavovali svoju moc tak, ako to vždy robili. Títo obyčajní, zraniteľní ľudkovia udržali plameň zapálený, zatiaľ čo mocnári rozprestierali svoju temnotu po svete.
A dnes sme tu. Sme spoločne zídení, zhromaždení. Aj my sme jednoduchí, zraniteľní ľudia, sprevádzame životom iných ľudí, s ktorými svet tak zle zaobchádza.
“27Ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; 28čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je…” (1 Kor 1, 27-28).
My, putujúci, nomádi – či nie je ním každý človek vo svojom živote? – máme len jednu istotu, a to, že niekto nás predchádza na neznámej, ťažkej, ale jedinej ceste, ktorá ako si myslím, stojí za to, aby sme sa pre ňu rozhodli. Možnože neuvidíme zasľúbenú zem (možno áno!…). Ale aspoň môžeme kliesniť cestu pre naše deti, vnúčatá a tých, ktorí prídu po nich.
Preto nám patrí úloha byť strážcami a buditeľmi (t. j. tými, ktorí prebúdzajú, „budičmi“). Musíme upozorňovať, keď sa vylúčenie a odmietnutie považujú za bežné, akoby normálne. Musíme prebúdzať tých, ktorí sú vylúčení a odmietnutí, ako sú nimi Rómovia, aby kvôli znechuteniu a beznádeji nezostali uviaznutí v zraniteľnosti, ktorá potom už nie je plodná.
A tak silní vďaka dedičstvu tých, ktorí nás predišli, budeme môcť, Rómovia sa budú môcť skutočne odvážiť dúfať a živiť nádej uprostred zraniteľnosti.
