Posolstvo Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a putujúcich
pre účastníkov výročného zasadnutia Katolíckeho výboru pre pastoráciu Rómov
(Kerkrade, Holandsko, 8. – 10. apríla 2011)
Drahí bratia a sestry v Kristovi!
Veľmi sa teším, že môžem srdečne pozdraviť Mons. Piera Gabellu, predsedu CCIT a všetkých účastníkov tohto výročného stretnutia CCIT. Nemôžem sa na ňom osobne zúčastniť, ale som vám blízko prejavom uznania a úcty za vašu zaangažovanosť v službe Rómov v rôznych krajinách, kde pôsobíte v každodennom živote. Buďte uistení, že Pápežská rada vás podporuje v tejto ťažkej úlohe.
Zvolená téma «Výzva pre Európu: uprostred bezmocnosti podnietiť nádej » je veľmi aktuálna, ale zároveň zložitá a dokazuje o odvahe, pokore a vašej disponibilite uvažovať nad otázkami často chúlostivými otázkami, ktoré sa týkajú Rómov súčasnej Európy a vášho apoštolátu.
Zdieľanie života s Rómami, ktoré pre viacerých z vás trvá viaceré desaťročia, vám umožňuje dobre poznať nestále životné podmienky, v ktorých sa nachádza rómske obyvateľstvo a ktoré vyplývajú zo zbiehavosti rôznych faktorov, akými sú chudoba, nezamestnanosť, vytláčanie na okraj spoločnosti a vylúčenie, nedôvera a podozrievanie. K tomu sa pridávajú mnohé predsudky a klišé, ktoré stále existujú vo väčšinovej spoločnosti.
Toto bolo potvrdené v nedávnom prehlásení v Štrasburgu[1], podľa ktorého Rómovia naďalej zostávajú spoločensky a ekonomicky marginalizovaní v mnohých európskych krajinách, čo má za následky absenciu ochrany ich občianskych práv, šírenie predsudkov, a tým zosilňovanie fenoménu „anticiganizmu“. Je pochopiteľné, že tieto prvky zabraňujú účasť Rómov na živote spoločnosti a účinné vykonávanie ich občianskej zodpovednosti.
Konštatujeme však aj úsilie Európskej únie premeniť na skutky všetky nástroje, ktorými disponuje, aby sa dosiahla politika bezpečnosti, posilnili sa kampane pre scitlivenie obyvateľstva, a tým sa bojovalo proti diskriminácii, podporila účasť Rómov na projektoch týkajúcich sa ich samých a podnietila sa spolupôsobnosť programov, ako napríklad Európska platforma pre inklúziu Rómov, Európsky sociálny fond (ESF), program PROGRESS (ktorý zahŕňa informačnú kampaň «Za rozmanitosť. Proti diskriminácii»), a ďalšie.
Ako som povedal minulý rok v mojom úvodnom príhovore na stretnutí národných riaditeľov pastorácie Rómov v Európe, existujú cesty nádeje v perspektíve konkretizácie mobilizácie národných a medzinárodných inštitúcií v prospech Rómov, v nových európskych stratégiách a v procese zmeny. Premena na skutky – aspoň v to dúfame – bude môcť prispieť k zastaveniu rasizmu, „anticiganizmu“ a diskriminácie. Mali by sme sa dopracovať k novému „európskemu vedomiu“, ktoré by umožnilo Rómom, Sinti a kočovníkom upevniť ich vlastnú identitu a kultúrnu rozmanitosť v optike občianskej inklúzie.
Podmienky bezmocnosti – zraniteľnosti, v akých sa nachádzajú Rómovia, interpelujú Cirkev povolanú zasiahnuť „v znamení solidarity, rešpektu a lásky“[2]. A v tejto perspektíve má byť aj zraniteľnosť skúmaná vo svetle kresťanskej viery a nádeje. Viera zahŕňa uistenie, že v ľudskej slabosti sa dokonale prejavuje sila Božej milosti (porov. 2 Kor 12,9) a že radosť z nádeje je možná aj v skúškach (porov. Rim 12,12; Katechizmus Katolíckej cirkvi č. 1820).
Svätý Pavol stotožňuje nádej s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Kristom (porov. 1 Tim 1,1) a v ňom sa rodí odvaha prijať a čeliť nemohúcnosti, slabosti, zraniteľnosti, potupe, núdzi, prenasledovaniu a úzkostiam (porov. 2 Kor 12,10), vo vedomí, že «keď som slabý, vtedy som silný» (idem). Z druhej strany je nádej «istou a pevnou kotvou duše» (Hebr 6,19), je to «pancier viery a lásky a prilba nádeje pre spásu» (1 Sol 5,8). Takto povzbudení nádejou sa nám dokonca i naše obmedzenia javia ako priestor milosti a sily, ktoré pochádzajú od Pána.
Nádej, ktorá sa rodí zo stretnutia s ukrižovaným Kristom, nám pomáha lepšie zachytiť ťažkosti Rómov a podnecuje nás zaangažovať sa do ich služby v logike daru a spirituality komúnie[3], je to «schopnosť vidieť v druhom predovšetkým pozitívne prvky, aby sme ho prijímali a hodnotili ako Boží dar…» (NMI č. 43). Spiritualita komúnie okrem iného umožňuje «schopnosť cítiť brata a sestru vo viere v hlbokej jednote tajomného tela – Cirkvi, čiže ako „niekoho, kto patrí ku mne“, aby som vedel spolu s ním prežívať jeho radosti a jeho bolesti, uhádnuť želania, postarať sa o jeho potreby a ponúknuť mu pravé a hlboké priateľstvo» (idem). «Hlboká osobná účasť na potrebách a utrpeniach druhého znamená dať mu účasť na mne samom: druhému musím dať nielen niečo zo seba, ale seba samého; aby ho dar neponížil, musím byť v ňom prítomný ako osoba» (Deus caritas est, č. 34).
V dynamike daru sme vedení k zmene pohľadu, ktorý máme na Rómov. Už ich nepovažujeme za «problém, ktorý treba riešiť», ale za nositeľov ľudského a duchovného bohatstva. Ide teda o prekonanie obrazu zaostalosti a biedy, ktorý Rómom pripisuje všeobecná mienka. Veď Rómovia si stále viac uvedomujú svoju vlastnú dôstojnosť a sú presvedčení o potrebe podieľať sa na ľudskom raste svojich bratov a sestier[4]. Práve preto sú ešte vnímavejší na formy prijatia a solidarity. Avšak ešte príliš často pociťujú svoju núdzu a prekérnosť za poníženie. Preto si správny prístup vyžaduje starosť o poskytnutie takých druhov pomoci, ktoré nezhoršujú stav «opustenosti» a ktoré ich nevedú k znášaniu ich zraniteľnosti /nemohúcnosti/ rezignovane, čo by ich mohlo viesť k úniku pred zodpovednosťou, ktorú majú niesť.
Tento rok slávime 20. výročie od smrti francúzskeho kňaza, Otca Andreja Barthélemy, veľkého misionára a evanjelizátora Rómov, známeho pod menom Joška. Keď som čítal jeho spisy, našiel som jednu poznámku, ktorá ma zaujala a chcem Vám ju priblížiť. Jednej skupiny Rómov, s ktorými zdieľal život, sa pýtal na dôvod veľkého úspechu letničného hnutia. Dostal odpoveď, že Cirkev sa stará o otázky ako bývanie, sociálne a materiálne potreby, zatiaľ čo letničiari im prinášajú Ježiša. Uvedomili si, že hoci aj uprostred ich chudoby Rómovia najviac potrebujú, aby im Cirkev prinášala radostnú zvesť – evanjelium Ježiša Krista. Evanjelizácia a duchovná pomoc, ktoré privádzajú k hlbšiemu zjednoteniu, „komúnii“ s Kristom a s druhými, sú základom každého úsilia v prospech budúcnosti nádeje. Touto cestou sa bude môcť budovať solidárnejšia a spravodlivejšia spoločnosť, otvorená pre hodnoty druhého a schopná rozpoznať a uznať dôstojnosť Božích synov a dcér.
Drahí priatelia, končím prianím, aby ste mohli pokračovať vo vašom poslaní s očami neustále uprenými na Ježiša Krista, žijúceho v jeho Cirkvi, a prameň nádeje pre Európu[5], a aby ste mohli u Neho nachádzať svetlo a oporu vo vašom každodennom putovaní s našimi rómskymi bratmi a sestrami.
Nech Boh nádeje každého z vás zahrnie radosťou a pokojom vo viere a nech požehnáva vás, vaše komunity a vaše rodiny!
Antonio Maria Veglio,
Predseda
P. Gabriele Bentoglio, CS
Druhý tajomník
[1] Štrasburgská deklarácia o Rómoch – vrcholná schôdzka ministrov Rady Európy konaná v Štrasburgu, 20. októbra 2010: https://wcd.coe.int/wcd/ViewDoc.jsp?id=1691607&Site=CM
[2] PONTIFICIO CONSIGLIO DELLA GIUSTIZIA E DELLA PACE, Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, úvod, d).
[3] Téma ‘spirituality komúnie’ bola preberaná na 5. svetovom kongrese pre pastoráciu Rómov v Budapešti (H), 30.6.–7.7.2003. Pozri Aktá Kongresu vydané v časopise People on the Move, dodatok č. 93, December 2003 prevzaté na internetovú stránku Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a putujúcich:
http://www.va/roman curia/pontifical_ councils/migrants/pom2003_93S/rc_pc_migrants_pom93S_ind.html
[4] porov. Riconoscere le ricchezze umane del popolo zingaro (Záverečný dokument 1. medzinárodného stretnutia rómskych kňazov, diakonov a rehoľníkov, Rím, 22.-23. 9. 2007): L’Osservatore Romano, 5.-6. 11. 2007, s. 8.
[5] Porov. Ján Pavol II., Posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Europa (28. júna 2003), 1.
