2. - 4. marca 2010, Vatikán
Téma: Starostlivosť Cirkvi o Rómov v Európe, situácia a perspektívy
Arcibiskup Antonio Maria Veglia – predseda Pápežskej rady pre prisťahovalcov a cestujúcich
Cirkev je povolaná bojovať voči vyrušujúcej nerovnosti a nespravodlivosti, aby sa život človeka stal ľudskejším. Arcibiskup vyzval všetkých k spytovaniu svedomia ohľadne vernosti povolaniu a poslaniu Cirkvi smerom k chudobným. História Rómov je poznačená odmietnutím a prenasledovaním. Arcibiskup priznal, že Cirkev má aj svoje chyby, niekedy mlčala, nezasiahla… Okrem tienistých stránok je v Cirkvi aj veľa žiarivých príkladov, ktoré vedú k zmiereniu medzi Cirkvou a Rómami. Rómovia majú všeobecne povolanie k väčšej účasti na živote a bohatstve Cirkvi. Dnes už nie sú ponechaní len sami na seba, ako v minulosti. Mnohí z nich sú ale aj napriek tomu nútení žiť v chudobe a je pre nich veľmi ťažké dôjsť do „srdca Cirkvi“. V spoločnosti sú hlboko zakorenené predsudky a stereotypy, a tie neumožňujú rozvoj a dozrievanie, otvorenosť, pohostinnosť, solidaritu a rešpekt. Fenomén rasizmu a anticiganizmu príliš často bráni mierovému, humánnemu a demokratickému spolužitiu. Je potrebné ísť cestou zmierenia a hľadať porozumenie. Pozitívne signály naznačujú otvorenú nádej k obnovenej pozornosti voči Rómom v Európe. Cirkev chce prispieť k zastaveniu prejavov rasizmu a vytvoriť nové európske povedomie. Umožnime Rómom opätovne potvrdiť ich identitu v kultúrnej rozmanitosti našich krajín.[1]
Duarte da Cunha – generálny tajomník Rady Konferencie biskupov Európy (CCEE)
Rómovia sú ťažko definovateľní a mnohí ich vnímame s veľkými predsudkami. Je ťažké zistiť, koľko ich v skutočnosti existuje. Nemáme záruku, že všetci sú registrovaní civilnými orgánmi, a tiež nikdy s istotou nevieme povedať, kde sa práve nachádzajú. Aj tieto skutočnosti v nás podporujú strach. Nepoznanie a nevedomosť nás vedie k tomu, že ich vnímame ako nebezpečných cudzincov. Ak chceme prekonať tieto predsudky, musíme vnímať tento ľud pozitívne. Cirkev volá po zvláštnom spôsobe starostlivosti, aby sa na týchto ľudí pozeralo ako na ľudské osoby, ktorých totožnosť je potrebné rešpektovať a vidieť ich hodnoty. Je potrebné venovať pozornosť spôsobom, ktorým realizujeme integráciu. Ak žijú v izolácii a chudobe, to automaticky neznamená, že by mali byť pohltení dominantnou kultúrou.
V skutočnosti však mnohé opatrenia, podporované rôznymi skupinami, majú trend uniformity. Ak Rómovia myslia inak, vníma sa to ako problém a sú nútení, aby zmýšľali a konali rovnako ako všetci ostatní. Cirkev má veľmi dôležitú úlohu nielen kvôli tomu, čo robí, ale aj kvôli tomu, čím je. Musíme zachovať logiku lásky, v ktorej každý jednotlivec a každé spoločenstvo udržiava a oživuje svoju vlastnú identitu.
Ak naozaj chceme pomôcť evanjelizovať Rómov, musíme sa naučiť ich milovať, lebo láska sa nemôže integrovať bez toho, aby sa vstrebala. Som si istý, že táto múdrosť lásky môže priniesť ovocie a verím, že to nie je utópia.”[2]
Arcibiskup Agostino Marchetto – sekretár Pápežskej rady pre prisťahovalcov a cestujúcich
Pastoračná starostlivosť o Rómov je základnou úlohou Cirkvi. Rómska populácia v Európe sa nachádza v podmienkach vylúčenia a diskriminácie. Integrovaný prístup na európskej úrovni pomôže k sociálnemu začleňovaniu Rómov. Tieto iniciatívy musia byť vykonané “v spravodlivosti a pravde” a podporené charitou. Miestne cirkvi musia byť pre rómsku komunitu viac domom a nástrojom spoločenstva.[3]
[1] http://www.zenit.org/article-21559?l=italian
[2] http://www.melitoonline.it/2010/03/06/rom-incontro-in-vaticano/
[3] http://www.google.com/search?q=radiovaticana.org%2C+arcibiskup_agostino_marchetto+2010&ie
4 Poznámka prekladateľa: Dobrovoľné, spontánne a chcené odlúčenie – vzdialenie – Rómov od majoritnej spoločnosti, je považované a prežívané ako jedna z najväčších hodnôt rómskej identity (nezávislosť, sloboda). Uvidíme, nakoľko v budúcnosti uspejeme s ponúkanou integráciou.
