Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Pre pohodlné komentovanie článkov odporúčame prihlásenie sa:
- prostredníctvom svojho účtu na sociálnej sieti:

- prostredníctvom vytvoreného účtu:

Ak ešte nemáte vytvorený účet, môžete tak urobiť po kliknutí na "Zaregistrovať sa!".

MOD_SLOGIN_LINK

Stručná história Rómov

Rómovia pochádzajú z Indie, aj keď niektorí autori argumentujú, že len časť Rómov má na základe jazykovej príbuznosti a genetického dedičstva pôvod v Indii.
Analýzou rómskeho jazyka (romanňi čhib) a jeho porovnávaním s inými jazykmi je evidentné, že Rómovia migrovali zo strednej Indie do východných častí severnej Indie a pravdepodobne tam nejaký čas pobudli. Lingvistické nálezy poukazujú na zjavne homogénnu skupinu, ktorá prišla do Byzantskej ríše ešte jazykovo nediferencovaná, pretože všetky skupiny dnes žijúcich Rómov majú podobné lingvistické základy, čo zahŕňa tiež časti lexiky a gramatiky prebranej z gréčtiny.
Okrem porovnávacej lingvistiky a etnografických dokladov aj výskumy fyzických antropológov potvrdzujú, že pravlasťou európskych Rómov bola India. Títo boli pravdepodobne časťou relatívne malej homogénnej skupiny, ako ukázala analýza sústavy genetických znakov (alel), ktorých súčasťou je aj zastúpenie krvných skupín. Diferenciácie v rozmedzí tejto skupiny pravdepodobne nastali až  v čase ich príchodu a pri ich ranom rozšírení sa v Európe.

Rómovia v Uhorsku
Uhorský kráľ Ondrej II. si v roku 1219 z Jeruzalema priviezol so sebou Rómov; ľudovo sa volali Salaši a boli oslobodení od poplatkov. Cisár Žigmund Luxemburský, syn českého kráľa a nemeckého cisára Karola IV., v roku 1423 na Spišskom hrade vydal ochrannú listinu (glejt) pre skupinu kočovníkov „vojvodu Ladislava“, ktorá jej zaručovala voľný pohyb po území. Kráľ Žigmund svojim nariadením im zaručil určitú ochranu pred urážkami, útokmi i vyháňaním z územia.
Sultán Selim II.: „Cigánske spoločenstvá, ktoré sa nachádzajú v Bosne, sú úplne oslobodené od osobnej dane, od iných príležitostných daní a od akýchkoľvek dodatočných daní.“
Viacero povolení vydalo pre Rómov mesto Ružomberok a Trebišovské panstvo, ale povolenia boli vydávané aj v ďalších lokalitách. Je nepochybné, že mnohé listiny, ktorými sa Rómovia preukazovali, boli falzifikátmi, opismi pôvodných glejtov, platných len pre jednu skupinu. Matej Korvín im udelil glejt v roku 1487 za účasť na vojenských protitureckých výpravách. Po bitke pri Moháči v roku 1526, po ktorej väčšinu Uhorska obsadili Turci, Rómovia nemali problém adaptovať sa na novú situáciu. Svoje služby poskytovali tomu, kto ich potreboval – šľachte, mestám, ale aj  Turkom.

Zmena postojov majority k Rómom
Od polovice 15. storočia sa vzťah obyvateľstva k Rómom začal meniť. Ochranné listiny, ktoré im podpísal dokonca aj pápež Martin V. (1368 – 1431) im už  v roku 1422 neboli platné, nakoľko Cirkev upozorňovala, že kresťanskí kajúcnici sa správajú inak. Rómovia boli laxní k náboženstvu, mnohí žili príživníckym spôsobom života. Boli tiež podozrievaní, že sú tureckými vyzvedačmi. Termín Cigán často splýval s termínom Tatár a pohan. Krajiny západnej Európy vydávali nariadenia, ktorými Rómov postavili mimo zákon a z vlastného územia ich vyháňali. Na hraniciach boli osadené tabule, na ktorých bolo zobrazené, čo čaká Rómov po prekročení hranice (mučenie, zmrzačenie, poprava) a boli tam aj výstražné šibenice s popravenými Rómami. Rómovia sa ocitli v situácii, kedy ich bolo možné beztrestne prenasledovať a zabíjať. Zabitie Róma nebol zločin.
V strednej a juhovýchodnej Európe bol v tom čase prístup k Rómom tolerantnejší, preto na území dnešného Slovenska v priebehu 16. a 17. storočia dochádzalo k postupnému usadzovaniu sa rómskeho obyvateľstva.
Protihabsburgské povstanie a turecká okupácia vyčerpali krajinu ekonomicky, a tak príchod nomádskych skupín, utekajúcich pred stupňujúcim sa vraždením v západnej Európe (kde sa po tridsaťročnej vojne pohybovali rabujúce skupiny, ku ktorým sa často pridávali Rómovia), len zhoršoval pomery na našom území. Vzrastal počet cudzích Rómov a spôsob obživy bol náročnejší. Hromadili sa sťažnosti,  krádeže,  ohrozovanie domáceho obyvateľstva. V dôsledku toho sa množili zákazy vstupu Rómov na územie jednotlivých stolíc a miest.
Vo svojej bezradnosti dovolať sa práva sa často pomstili zakladaním požiarov. Prenasledovanie trvalo až do polovice 18. storočia. V období osvietenstva bola snaha o systematizáciu štátu, zákonov a o priradenie určitého miesta v spoločenskej štruktúre každému človeku. Tá viedla panovníkov k opätovnému zaoberaniu sa Rómami. Na území južnej a juhovýchodnej Európy bolo postavenie Rómov priaznivejšie ako v západnej Európe, aj keď vo Valašsku a Moldavsku bola časť Rómov ešte otrokmi.
V minulosti bol život Rómov plný odstrkávania, hladu, chladu a obzerania ľuďmi, ktorých stretávali na svojich cestách. Stáročia pretrvávajúca perzekúcia voči nim, utrpenie, násilie, asimilácia a genocída vyvoláva otázky: čo robí z Rómov takú hrozbu pre majoritnú spoločnosť? Prečo vedia Rómovia ďalej žiť aj napriek prenasledovaniu?

História Rómov na území dnešného Slovenska
Po 400-ročnom prenasledovaní začala v Európe nútená sedentarizácia Rómov. V Uhorsku bola oveľa priaznivejšia situácia pre Rómov. Tam sa v časoch prenasledovania uchyľovali aj Rómovia z iných krajín. Na území Slovenska sa Rómovia usádzajú v priebehu 12. a 13. storočia, keď postupne prenikli pozdĺž Dunaja do strednej Európy. Prví Rómovia sa dostali do Uhorska za kráľa Ondreja II. v roku 1219 (tento údaj publikovala E. Horváthová, nie je však archívne doložený). Prvá archívna zmienka o migrácii jednej veľkej skupiny Rómov územím dnešného Slovenska je z roku 1417. Rómovia sa objavili v Košiciach, Zemplínskej župe a v Bratislave. V etnicky heterogénnom Uhorsku sa prvé skupiny Rómov pohybovali nenápadne a bez problémov. Uhorské kráľovstvo sa stalo po stáročia takmer ich zasľúbenou domovinou. Niektoré opatrenia Márie Terézie a Jozefa II. pôsobia z dnešného pohľadu diskriminačne a neľudsky, ale v tom čase boli pozitívnym legislatívnym krokom nielen v Uhorsku, ale v celej Európe. V Uhorsku Mária Terézia vydala v roku 1744 edikt, podľa ktorého sa mala krajina zbaviť Rómov vyhnaním za hranice a nie vyvražďovaním (ako to bolo v iných krajinách). Bola to predzvesť miernejšieho  riešenia  problémov s kočovnými  Rómami. Podľa nariadenia  z 13.11.  1761  sa  nemali  nazývať  Cigánmi  ale Novosedliakmi  alebo  Novomaďarmi;  chceli  ich  asimilovať  a  urobiť    z nich  “nových roľníkov”. Nesmeli vlastniť kone a používať  svoj jazyk. Odobrali im deti a tie, čo im zostali, mali vychovávať v kresťanskom duchu. Deti, ktoré boli vychovávané majoritným obyvateľstvom, tam mali po dovŕšení 10. roku toľko slúžiť, ako dlho boli vychovávané. Hudbe sa mohli venovať len po práci. Všetky nariadenia boli vydané prostredníctvom Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej  rady v rokoch 1760-1784. Nakoľko zostavovatelia týchto nariadení nepoznali praktický život Rómov, neboli tieto opatrenia úspešné. V roku 1763 boli zrušené hrdelné súdy, čím bolo aj právne odstránené fyzické prenasledovanie Rómov. Arcivojvoda Jozef Karol Ľudovít Habsburský, narodený 2.3.1833 v Bratislave, pravnuk cisárovnej Márie Terézie, mal čulý styk s Rómami, bol veľkým vyznávačom rómskej muziky, skúmal ich zvyky, povery, liečiteľskú či ľúbostnú mágiu, no najmä jazyk. Venoval Rómom veľkú vedeckú, sociálnu a politickú pozornosť. V roku 1894 ustanovil normy pre usídľovanie Rómov na panstve Alcsut. Snažil sa o zlepšenie ich životných podmienok, trvalé usídlenie a vzdelávanie. Zamestnaní dostávali každú sobotu týždennú mzdu.  Správca dohliadal,  aby sa zarobené peniaze  nemíňali  na alkohol.  Zdravotnícka starostlivosť  bola  zabezpečená  zdarma.  Pre  deti  od  6  do  15  rokov  bolo  vyučovanie povinné. Vymeškanie školy bolo finančne postihované. Za jeho čias kočovníci s ľahkosťou vymenili dovtedajší spôsob života, plný neistoty a prenasledovania, za usadlý, a to vďaka podmienkam, ktoré arcivojvoda vytvoril. Mali zabezpečenú prácu, príjem, obydlie, zdravotnícku  starostlivosť  a ochranu,  čo  nebolo  samozrejmosťou  ani  pre  majoritné obyvateľstvo.  Arcivojvoda  Jozef  predstavoval  v  19.  storočí  absolútne  nový  smer  v pokusoch o pozdvihnutie sociálneho postavenia Rómov. Postupoval citlivo, vychádzajúc z poznania  ich  kultúry,  jazyka  a zvykov.  Nepokúšal  sa  o premenu  „zlých  Rómov  na dobrých sedliakov“, ale naopak, objavoval krásy kultúry Rómov, horlil za uchovanie ich jazyka a prehlboval svoje poznanie. Jeho snahou nebola asimilácia Rómov, ale zlepšenie ich životných podmienok a odstránenie chudoby a negramotnosti, rešpektujúc pritom ich etnickú svojbytnosť a právo na plnohodnotný život v monarchii. Podľa celouhorského súpisu z roku 1893 na území  Uhorska žilo 243 432 Rómov, z toho na Slovensku 33 655 Rómov. Z nich bolo usadených v Uhorsku 88,8% a na území Slovenska až 92,9%.  Počas prvej  svetovej  vojny  v roku  1916  vyšlo  nariadenie  ministerstva  vnútra  ako  pokus o usadenie kočovných Rómov, aby sa zamedzilo krádežiam, žobraniu, aby sa zvýšil počet daňových poplatníkov, a aby vznikol možný zdroj potenciálnych vojakov pre armádu. Samotní  kočovníci  nachádzali  nové  možnosti  usadenia  sa,  alebo  aspoň  vedenia polokočovného života, a zároveň hľadali nové stratégie ekonomického uplatnenia.
Aktívny  zásah  štátu  prišiel  vo  vhodnom  historickom  okamihu  a značne  prispel k prirodzenému rozvoju komunity a jej integrácii. Vo východnej Európe majú samotní bývalí kočovníci pozitívny postoj k opatreniam zameraným na usadenie.

Zákony a nariadenia týkajúce sa Rómov po rozpade Rakúsko-Uhorska
Koncom  19. storočia žilo na našom území okolo 36 000 Rómov, z nich len 2 000 bolo prechodne usadených a niečo vyše 600 Rómov kočovalo. Ich osady boli getami, ale na druhej strane mali priestor na slobodný pohyb, regulovali si život vlastnými pravidlami.  V tomto  období  ich  charakterizovalo  zlé  sociálne  postavenie,  nezáujem o prácu, nízka kultúrna úroveň a v neposlednom rade aj vysoké tempo rastu populácie.
Obdobie prechodu z Rakúsko-Uhorska na Československú republiku bolo poznačené preberaním legislatívy v časovom rozmedzí  od roku 1918 až do roku 1945.  28. októbra 1918  vznikla  Československá  republika  ako mnohonárodnostný  štát,  ústava  priznala rómskemu obyvateľstvu úplnú rovnoprávnosť s ostatnými občanmi, ale Rómovia neboli evidovaní ako národnosť. Nová ústava bola vypracovaná podľa vzoru francúzskej ústavy z roku    1875,        ale    s ponechanými        zákonmi    a ustanoveniami    z Rakúsko-Uhorska. Najvýznamnejšou právnou normou vzťahujúcou sa k Rómom v novom štáte bol výnos viedenského    Ministerstva    vnútra    o kočovných    Rómoch    14015/1887.  Svojimi represívnymi  ustanoveniami  vykazoval  miesto  kočovným  i nekočovným  Rómom  na periférii spoločnosti. Veľký nárast rómskej populácie znamenal intenzívnejšie zameranie sa  na  problémy Rómov.  Ich  svojrázny životný  štýl,  životná  úroveň,  spôsob  myslenia a dištancovanie Rómov od ostatného obyvateľstva viedlo k nastoleniu „cigánskej otázky”. Do voľby vajdov začali zasahovať obecné úrady. Ministerstvo vnútra 31. augusta 1921 výnosom číslo 41.423/1921 veľmi prísne vystupovalo proti Rómom, čo u nich vyvolávalo veľký hnev. 15. marca 1924 Ministerstvo vnútra v Prahe nariadilo všetkým župným  úradom, aby bol zostavený abecedný zoznam všetkých Rómov. 14. júla 1927 bol prijatý zákon o potulných  Rómoch  č.117/1927.  Tento  zákon  riešil  postavenie    potulných  Rómov  a zamedzoval kočovaniu. Bol doplnený vládnym nariadením z 26.4.1928, ktorý sa zaoberal evidenciou,    cigánskymi    legitimáciami,    kočovníckymi    listami,    odňatím    detí a spolupôsobením obcí.

Začiatky osvetovej činnosti v novom štáte
V roku  1929  bola  založená   Liga  pre  kultúrne  povznesenie  Cigánov,  neskôr premenovaná na Spoločnosť pre štúdium a riešenie cigánskej otázky. Jej základ tvorila skupina košických lekárov. Liga vyvíjala kultúrno-sociálnu činnosť, organizovala zdravotnícke   prehliadky,   očkovacie   akcie   a liečenia.   Otvorila   prvé   rómske   školy v Užhorode,  Košiciach,  Humennom  a v Levoči.  Založila  divadelné  a hudobné  súbory, dokonca aj futbalový klub. Počas medzivojnového Československa zákony nedokázali uspokojivo vyriešiť problémy Rómov a ich začlenenie medzi väčšinové obyvateľstvo.

Zákony počas vojnového Slovenského štátu
Situáciu     na Slovensku ovplyvňovalo svetové vojnové dianie. V období Slovenského štátu tu žilo asi 100 000 Rómov. Podklady pre všetky protirómske opatrenia vytvorila „Osnova vládneho návrhu o potulných cigánoch“ z roku 1939. Obdobie rokov 1939-1945 prinieslo pre časť rómskeho obyvateľstva množstvo  príkoria a perzekúcií.
Situácia po vypuknutí druhej svetovej vojny sa priostrila na celom vojnou zasiahnutom území. Rómovia a Židia nemohli dostať štátne občianstvo a branný zákon z roku 1940 im neumožňoval stať  sa  vojakmi.  Podľa  údajov  ministerstva  vnútra  sem  patrilo  37 000 obyvateľov,   ktorých   definovala   osobitná   vyhláška   z júna   1940. Za   Cigána   bol považovaný len „kočovný cigán“, nie však príslušník tejto rasy, ktorý žije usadlým a usporiadaným  spôsobom  života.  Rómovia,  ktorí  slúžili  v armáde,  boli  prepustení  bez ponechania vojenskej hodnosti. V roku 1941 bolo na Slovensku založených niekoľko pracovných táborov. Rómom boli zrušené kováčske listy, nemohli sa voľne pohybovať, vyšlo nariadenie o odstránení ich obydlí z blízkosti  frekventovaných  ciest,  vznikla  im  pracovná  povinnosť.  V roku  1943  režim ukázal,  že   mu  nejde  len o perzekúciu  asociálov,  ale  o likvidáciu  celého  etnika.
Vypuknutím  SNP  bolo  Slovensko  následne  obsadené  nemeckou  armádou. Vrchol dosiahla perzekúcia slovenských Rómov v rokoch 1944-1945, keď sa slovenskí radikáli za pomoci nemeckých okupačných vojsk pokúsili o likvidáciu celého rómskeho etnika. V roku 1944, napriek vývoju vojnovej situácie, vydalo Ministerstvo vnútra nové pokyny na novelizáciu inkriminovanej vyhlášky a usmernilo obce, ako majú pokračovať pri sťahovaní Rómov na odľahlé, obcou vyznačené pozemky. Expozitúra Povereníctva vnútra v Košiciach vydala 24. mája 1945 opätovne „upravenú“ vyhlášku z 20. apríla 1941, ktorá prikazovala odstrániť ich obydlia v obciach, kde sa nachádzajú pri verejných a štátnych cestách a donútiť ich ubytovať sa na mieste odľahlom a obcou vyznačenom. Sociálne, zdravotné a hygienické pomery Rómov na Slovensku v závere vojny boli katastrofálne, ale aj  napriek  tomu  sa  im  podarilo  prežiť  ako  skupine,  na  rozdiel  od  ostatných  Rómov v Európe.

Osvetová činnosť Rómskeho obyvateľstva v období po druhej svetovej vojne až do roku 1989
Ani v povojnovom období nebol vývoj rómskej problematiky jednoduchý, nakoľko bol determinovaný a brzdený politickými aj ideologickými tlakmi. Štát i miestne orgány riešili rómsku otázku živelne bez dostatočnej skúsenosti, s absenciou vedeckých poznatkov a s  neujasnenou  koncepciou. Aj  po  roku  1945  pokračoval  tlak  a násilné  vyháňanie Rómov z obcí, taktiež boli násilne zaraďovaní do pracovných táborov. Na druhej strane sa štát  snažil   riešiť  ich  bytovú  a pracovnú  otázku.  Obsadzovali  domy  po  odsunutých Nemcoch v pohraničí, čím sa stali objektom i subjektom napĺňania Benešových dekrétov, a zároveň im to dávalo pocit majetnosti. Dostávali aj potravinové lístky a šatenky. Ďalším krokom bolo zavedenie presnej evidencie Rómov v Československu na základe vyhlášky Ministerstva vnútra zo 14. júla 1947. V roku 1948 sa Rómovia pokúsili založiť Združenie slovenských Cigánov, ale táto snaha stroskotala pre obavy štátu. Aj v ďalšom období pokračovali snahy socialistického štátu o odstraňovanie cigánskej zaostalosti zapájaním Rómov do pracovného procesu, zakladaním rómskych stavebných družstiev, riešením bytovej situácie, vydávaním živnostenských  listov pre remeselníkov, zaradením mládeže do  učňovského  pomeru. V 50-tych  rokoch  sa  presadzovala  požiadavka  celoštátneho riešenia a koordinovania rómskej otázky. Ministerstvo vnútra 5.3.1952 vydalo smernicu o úprave pomerov osôb cigánskeho pôvodu. V rámci tohto programu sa začalo s prvými prieskumami   rómskych   osád,   so   zdravotnými   prehliadkami,   zdravotno-osvetovými akciami a s výchovou rómskych „hygienikov“; získavali sa aktivisti pre prácu s Rómami. Program zahrňoval aj likvidáciu najzaostalejších osád. Rómsky jazyk sa využíval  hlavne v zdravotno-osvetovej práci pri vydávaní výchovných letákov. Uvažovalo  sa o využívaní rómčiny ako vyučovacieho jazyka, organizovali sa kurzy negramotnosti. Boli predložené na  schválenie  aj  rómske  učebnice  a rómsky  dejepis.  V roku  1956  ÚV  KSČ  prijal  uznesenie  o  práci  medzi cigánskym obyvateľstvom, ktoré veľmi  tvrdo razilo asimiláciu. Násilná asimilácia začala uznesením ÚV KSČ z 8.4.1958, jej  cieľom  bolo  celkové  sociálne  a kultúrne  vyrovnanie  s majoritným obyvateľstvom  až  do  úplného  splynutia.  Odmietli  vytvárať  spisovný  cigánsky  jazyk a literatúru, zakladať cigánske školy a triedy s cigánskym vyučovacím jazykom.
Zákon číslo 74/1958 Zb. zakázal kočovanie a za jeho neuposlúchnutie bol trest až do výšky troch rokov väzenia. Práceschopní muži museli nastúpiť do práce a deti chodiť do školy.  Tento zákon bol akoby násilným vyvrcholením 200-ročného úsilia sedentarizácie Rómov  na  našom  území. Chcelo  sa  ním zabezpečiť rýchle vyrovnanie sociálno-ekonomickej úrovne rómskych rodín. Riešenie "cigánskej  otázky"  si  vedenie  KSČ  v roku  1958  s  prezidentom  Antonom  Novotným predstavovalo takto: Prestať kočovať, riadne sa zamestnať a navštevovať školy, opustiť osady s chatrčami a usadiť sa medzi ostatnými obyvateľmi. Proti tým, čo sa odmietli prispôsobiť, mohli štátne orgány použiť  násilie. Komunistický režim začal uskutočňovať program organizovaného rozptylu slovenských Rómov a ich presunu do českých krajov. V priebehu troch rokov malo zaniknúť vyše 600 rómskych osád. Plán však bol utópiou a spôsobil značné škody. Namiesto likvidovaných osád vznikali nové, postavené "na čierno" a na okrajoch miest vyrastali panelákové rómske sídliska, ktoré sa stali sociálnymi časovanými mínami. V roku 1958 kočovali na Slovensku už len vlašskí Rómovia, ktorým zákaz zmenil celý spôsob života. Tristotisíc českých Rómov pochádzalo zo Slovenska.
Presťahovali alebo presídlili ich tam najmä po druhej svetovej vojne do opustených pohraničných  oblastí  alebo  do  priemyselných  zón.  Náborári  mali  samozrejme  záujem najmä o  zdravých,  práceschopných  ľudí.  Slovenské osady sa ich  odchodom  postupne degenerovali. Na XI. zjazde KSČ boli prehodnotené úspechy likvidácie kočovného života Rómov. Na tomto zjazde sa zaoberali bojom proti kriminalite a znížením  rozširujúcej sa prostitúcie.  Nastali  nové  spôsoby  prevýchovy    Rómov.  Po  ukončení  základnej  školy rómske deti mali pokračovať na učilištiach, budovali sa nové materské školy a rómske sídliská,  kde  dochádzalo  k  rozptylu  rómskych  rodín  medzi  majoritné obyvateľstvo. V začiatkoch 60-tych rokov sa najvýraznejšie výsledky prejavili v zdravotníckych akciách (zvýšenie ústavnej pôrodnosti rómskych žien,  očkovanie).  V rokoch 1959-1965 sa do pracovného procesu zaradilo 16 600 Rómov, zlikvidovalo sa 2 500 chatrčí a 45 najhorších osád. Znížila  sa negramotnosť, zlepšila sa dochádzka rómskych detí do školy. Na druhej strane vysoký nárast rómskej populácie spôsobil, že aj keď sa z osád vysťahovalo asi 3 000 rodín, v danom období v osadách pribudlo 5 000 osôb.
Uznesenie vlády č. 502/1965 vytýčilo koncepciu likvidácie rómskych osád, rozptylu rómskeho  obyvateľstva  a  ich  organizovaného  presunu  do  českých  okresov  s nízkou koncentráciou  Rómov.  Išlo  o pomoc  východnému  Slovensku,  ktoré  nebolo  schopné zvládnuť  situáciu. V 70-tych  rokoch  sa  kládla  do  popredia  snaha  o  všestrannú spoločenskú a kultúrnu integráciu Rómov, sledujúc ich postupné vyrovnanie sa priemernej životnej a kultúrnej úrovni ostatných občanov.  Vládnym uznesením 384/1968 sa zrušil Vládny  výbor  pre  otázky  cigánskych  obyvateľov  v dôsledku  krachu  celej  koncepcie v praxi a celá problematika sa preniesla pod rezort Ministerstva práce a sociálnych vecí, ktorá trvala až do roku 1989. Vznikali komisie pri ONV a sieť terénnych pracovníkov – kurátorov na  riešenie otázok cigánskeho obyvateľstva. Kurátori robili sprostredkovateľov medzi Rómami a štátom. Ministerstvo vnútra 19.11.1968 schválilo stanovy slovenského Zväzu Cigánov - Rómov a povolilo jeho činnosť ako kultúrno-spoločenskej organizácie. Ale všetky pokusy etnickej identifikácie boli zamietnuté. V roku 1973 bol Zväz Cigánov - Rómov  zrušený.  Štátna  politika  presadzovala  od  polovice  70-tych  rokov  20.  storočia projekt „znižovania vysokého podielu nezdravej populácie“, na základe ktorého boli výrazne finančne zvýhodnené ženy, ktoré súhlasili so sterilizáciou.
Hoci väčšina Rómov začala žiť lepšie ako v predchádzajúcich obdobiach, pretrvávali rómske tradície, ako aj komunitný spôsob života,  absencia hranice medzi súkromným a verejným,  chápanie  obydlia  ako  dočasného,  provizórneho,  mnoho-početnosť  rodín a podobne. Doplnok uznesenia vlády č. 29/1976 opäť menil poradie priorít. Medzníkmi ďalšieho postupu boli uznesenia vlády SSR   č.141 z roku 1980 a uznesenie č. 23 z roku 1983, ktoré podporovali zaškolenie 3-ročných až 5-ročných detí v materských školách, zvýšenie zamestnanosti dokonca aj rómskych žien, likvidovanie osád a presťahovanie do bytov v rozptyle medzi ostatné obyvateľstvo.

Komunistický režim vyvíjal činnosť niekoľkými smermi:
Bývanie – riešenie bytovej otázky rozptylom Rómov v rámci celého Československa a likvidáciou rómskych osád.
Vzdelanie – zaškoľovanie rómskych detí, povinná školská dochádzka, príprava na robotnícke povolanie, výchova a prevýchova rómskej mládeže, ale aj dospelých ako krok k zvýšeniu  ich  životnej   úrovne,  podpora  kultúrneho  rozvoja  a spoločenských  aktivít rómskej mládeže.
Zamestnanie  –  zaradenie  práceschopných  rómskych  občanov  do  pracovného procesu, nútenie k plneniu všeobecnej pracovnej povinnosti  (boj proti príživníctvu).
Eliminácia kriminality
Verejná mienka – propaganda proti anticigánskym náladám medzi Slovákmi.
Zdravotná starostlivosť – povinná účasť Rómov na zdravotnej prevencii. Sociálna starostlivosť o rómskych obyvateľov.
Komunistický režim zdanlivé úspechy dosahoval značným donucovacím tlakom, bez participácie a akceptácie samotných Rómov.

Použitá literatúra:
DANIEL, B. Dějiny Romů. Pedagogická fakulta Univerzity Palackého, Olomouc, 1994.
KOLLÁROVÁ, Z. Rómovia v období I. ČSR, II. ČSR a Slovenského štátu. In Editor VAŠEČKA, M. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. IPVO, Bratislava, 2002.
RADIČOVÁ, I. Rómovia na prahu transformácie. In Editor VAŠEČKA, M. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. IPVO, Bratislava, 2002.
MANN, A.B. Neznámi Rómovia. SAV, Bratislava, 1992
HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku, SAV Národopisný ústav, Bratislava, 1964