Teologické základy a praktické návrhy pre katolícku pastoráciu medzi Rómami
- I. Prvky teologického jadra apoštolátu v rómskom prostredí
- Kresťanská cirkev ako katolícka
Ako kresťania katolíci tvoríme súčasť svetovej rodiny. Z toho vyplýva, že nemôžeme uvažovať výrazmi úzkych národných hraníc. Takto to aspoň tvrdíme… Medzi kresťanmi neexistujú hranice založené na etnickej príslušnosti. Ako to napísal sv. Pavol, v kresťanských farnostiach a spoločenstvách, a teda v Cirkvi, niet rozlíšenia medzi Židmi a Grékmi, otrokmi a slobodnými, medzi mužmi a ženami (porov. Gal 3, 28) a zvlášť niet spôsobu, podľa ktorého sa jedni odlišujú od druhých a vyvyšujú sa nad nich. V kresťanskej komunite, v Cirkvi musia byť tieto hranice zrušené. Preto i sv. Pavol hovorí: „Veď skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi“ (Gal 3, 26). Skrze toto spojenie s Kristom a pretože človek vie, že bol chcený a stvorený Bohom bez žiadnej podmienky, môže si uvedomovať svoju dôstojnosť, svoj jedinečný charakter a svoju silu. Toto je rozhodujúce: ak chce Cirkev ako cirkev Ježiša Krista zostať verná svojej identite, musí sa chápať ako tá, ktorá prekonáva všetky hranice. Zdá sa mi, že teda ide o to, aby sme vnímali v pravom pojme, že sme katolíckou /t. j. univerzálnou, svetovou/ Cirkvou – a toto nie je len opisný výraz, ale chápe sa ako právo, požiadavka.
A tak naša otázka znie: Ako sa môže tento oslobodzujúci odkaz Ježiša Krista dotknúť stále viac ľudí v rozmanitosti ich kultúr, etník a spoločenských stavov? Táto otázka sa osobitne týka apoštolátu Rómov a osobitne ich zapojenia a pôsobenia v Cirkvi. Je prirodzené, že otázka je ďaleko rozsiahlejšia a dotýka sa podstatného aspektu našej cirkevnej identity. Možno by sme mohli povedať: podľa pastorácie Rómov by sme mohli zmerať, či sme v Cirkvi skutočne katolíci, v zmysle univerzálnosti.
- Kultúrna schopnosť kresťanstva
V priebehu 2000 rokov, ktoré prešli od narodenia Krista, sme zakúsili, že kresťanská viera je nositeľkou kultúry – s tou zvláštnosťou, že si nenárokuje byť kultúrou, ktorá by sa stavala do protikladu s existujúcou kultúrou. Skutočná, autentická kresťanská viera neničí žiadnu ľudskú kultúru. Naopak, je schopná znovu nadobudnúť prvky žitej kultúry a zároveň poznačiť túto životnú kultúru rozhodujúcim odtlačkom tým, že jej pridá vlastný dôraz, otvorí svoj obzor a obohatí jej zmysel. Kresťanský misionársky vzor /paradigma/ nie je zničenie starého a naštepenie niečoho úplne nového. Kultúrna paradigma kresťanstva je prijať to, čo existuje a dať mu nový zmysel, nový význam; prijať a rozšíriť, byť verný evanjeliu, ale zároveň zmeniť a nechať sa obohatiť stretnutím sa s novou kultúrou. Toto sa už odráža v evanjeliách Nového zákona, ktoré spájajú posolstvo Ježiša Krista do rôznych kultúrnych kontextov a tie poznačujú židovské alebo grécke komunity.
Evanjeliové posolstvo nie je vyčerpané slovami alebo filozofickými pojmami, ktoré boli vypovedané alebo ktoré sme počuli doteraz. Sila evanjelia je omnoho viac, ako je schopná vyjadriť jedna teologická škola, jedna generácia, alebo jedna kultúra. Samotný Boží Duch, ktorý otvára pre ohlasovanie evanjelia, je tvorcom, stvoriteľom. Nič nie je stvorené jediným vyjadrením toho, čo chcel Ježiš povedať o Bohu, čo zakúsil alebo ako interpretoval svoju skúsenosť. Tu sa už objavuje dôležitý aspekt, ktorý je nutne spojený s predstavou o misii, poslaní a ktorý udeľuje kresťanskému poslaniu dynamiku, ktorá nie je ani uzavretá, ani «uzatvárajúca», t. j. ak chceme byť misionárskou Cirkvou, tak z toho vyplýva, že dáme Božiemu stvoriteľskému Duchu natoľko priestor, aby mohol pôsobiť v Cirkvi, cez ňu a medzi jej ľudom.
- Pojem kresťanského poslania
Prameňom každého kresťanského poslania je láska Boha, ktorý sa zviditeľnil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Kresťania sa pridávajú na túto cestu lásky Otca k ľuďom. Odteraz naberá predstava o poslaní viacero dimenzií:
3.1 Uprostred ohlasovania evanjelia sa nachádza osoba Ježiša Krista
Cez Neho sa ničím neobmedzená láska Otca stala svetu viditeľnou. Ním sa objavil vo svete nový obraz Boha: Boh nie je strážcom zákona, ale chce, aby človek nadobudol slobodu, ktorá jediná je schopná skutočnej lásky. V Ježišovi Kristovi spoznávame Boha, ktorý oslobodzuje ľudí od najtemnejších temnôt sveta a ktorý premohol smrť. Stvoril nový život tam, kde človek padol. Tento Boh Ježiša Krista je konštitutívny v každej misii. To je naším poslaním. Naše poslanie je «teo – logické» . Môžeme ho vyjadriť i takto: my, ľudia, sa máme starať o to, aby sme boli priezrační pre Božiu lásku natoľko, žeby bolo nemožné oddeliť tieto záujmy od ochoty o celkový rozvoj človeka, od politického úsilia o spravodlivejšiu spoločnosť, od slova Boha Ježiša Krista, ktorého pozornosť sa zameriava na celého človeka, ktorý potrebuje chlieb, a nielen z chleba žije človek (porov. Mt 4, 4).
3.2 Kresťanským poslaním je viesť dialóg
Kresťanské posolstvo môže byť prijaté len v slobode. Toto prijatie si nevyžaduje od človeka opustenie jeho vlastnej identity, práve naopak. Prijatie napomáha tejto identite vytvoriť širší vzťah.. Keď sme povedali, že kresťanská viera je nositeľkou kultúry, to znamená, že je schopná inkulturovať sa, že konkretizuje kultúru, existujúcu kultúru, a teda že je schopná oživiť rôzne existujúce kultúry. Toto platí pre veľké svetové kultúry, ale zároveň toto pociťujeme ako šancu a výzvu pre množstvá podkultúr a prostredí, ktoré nás obklopujú v európskej spoločnosti. Keď hovoríme o inkulturácii, nemyslíme len na elitnú kultúru. Musíme brať do úvahy aj kultúry a podkultúry ľudí na okraji spoločnosti, zabudnutých, vylúčených a chudobných ľudí. Kresťanské ohlasovanie nemá za cieľ «opačný svet», chce sa vyjadriť uprostred sveta, v ktorom žijú ľudia, aby ho premenilo a aby mu mohlo priniesť spásu. Byť misionárskou Cirkvou znamená pre nás, čo sme v Európe, že sa musíme stále viac zaujímať o množstvá kultúr a podkultúr, v ktorých ľudia žijú a poskytovať im možnosť nájsť ich miesto v Cirkvi, ktorá chce byť cirkvou všetkých národov, spoločenských vrstiev, všetkých životných prostredí. Povedal som «zaujímať sa», pod týmto výrazom rozumiem identifikovať, milovať, otvoriť sa pre rôzne spôsoby života, pre ktoré sa rozhodujú súčasní ľudia.
Kresťania nemajú recept, ani monopol na správnu cestu, podľa ktorej človek bude utvárať svoj svet. Ale vždy a neúnavne sa prejavuje sila a dynamika ducha reči na hore. Tento duch nás pobáda nie aby sme vygumovali alebo potopili konflikty, ale aby sme im čelili bez prerušenia, alebo ako hovorí Pavol, «vytrvalo» (Rim 12,12). Niekedy tento výraz vytrvalosti znamená aj znášať nespravodlivosť a prenasledovania pre posolstvo zmierenia. A v každom prípade znamená, že musíme byť pripravení zostávať dokonca i na miestach, kde nevidíme priame výsledky našej činnosti a kde je proces zmeny veľmi pomalý. Veď kto z nás nečelil tejto realite v práci «v teréne», o ktorý sa tu jedná?
Tieto úvodné úvahy sú tiež úvahami, ktoré tvorili podklad jednej štúdie, ktorú sme zrealizovali s tímom Katolíckej teologickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Táto štúdia objasňuje niektoré aspekty pastorácie Rómov v Čechách a na Slovensku. Bola vypracovaná na žiadosť «Komisie vedeckého výskumu pre poslanie Cirkvi vo svete» Konferencie biskupov Nemecka. Štúdia sa týkala podmienok začlenenia zo strany Rómov a Čechov a z druhej strany Slovákov. Skúmala spôsoby komunikácie členov týchto etnicky určených skupín, ako aj prínos katolíckej pastorácie v tomto kontexte. Našou podstatnou otázkou bolo: V akej miere Katolícka cirkev prispieva k integrácii/začleneniu Rómov do väčšinovej spoločnosti?
- II. Príklad pastorácie Rómov v Čechách a na Slovensku
- Spoločenská integrácia Rómov ako poslanie pastorácie v Českej republike a na Slovensku
Existuje už celá séria štúdií týkajúca sa spoločenskej situácie a integrácie Rómov v Českej a Slovenskej republike. Doteraz však existuje len málo prieskumov o mieste pastorácie v ich spoločenskom začlenení. V oboch krajinách existuje široká škála kresťanského zaangažovania sa v rámci farskej pastorácie a ďalšie pastoračné aktivity, ale ich účinnosť nebola vedecky preskúmaná. Keď tu budem spomínať integráciu, budem sa sústreďovať hlavne na správanie inter–etnickej komunikácie Rómov a na vplyv cirkevnej pastorácie na tieto správania. Tento kvalitatívny prieskum a jeho závery by mohli slúžiť za základ neskorších štúdií.
Pre dobré pochopenie prieskumu a situácie Rómov, je veľmi vhodné poznať ich dejiny v Čechách a na Slovensku a zvlášť v ich nedávnej minulosti. Spomeniem tu len niektoré dôležité fenomény začlenenia a jeho opaku. Týkajú sa hlavne politických záujmov a postojov inštitúcií československého štátu od konca druhej svetovej vojny.
Prístup štátu k rómskemu obyvateľstvu bol skôr represívny a prechodne paternalistický. Neexistovala otázka začlenenia tejto skupiny ľudí formáciou, alebo opatreniami infraštruktúry obytných štvrtí, alebo podporou ich vlastných schopností, či kvalifikácie, ktoré by mohli posilniť ich situáciu. Naopak, od roku 1945 išlo o presťahovanie ich príbytkov, ktoré sa nachádzali pri verejných cestách miest a obcí smerom do veľmi vzdialených štvrtí od centra miest alebo obcí. Napriek počiatočnej nádeje na zlepšenie ich situácie, ktoré Rómovia vkladali do komunistickej vlády Československa, ich spoločenské a právne postavenie sa výrazne nezlepšilo. Začiatkom 50-tych rokov boli zrušené viaceré diskriminačné zákony, ale i napriek tomu, nenastal reálny pokrok k rovnosti spoločenských práv. Práve naopak, v 50-tych rokoch, zo strany Ústredného výboru KSČ, začal byť prijímaný určitý paternalistický postoj voči Rómom v zmysle asimilácie, ktorá sa stala nútenou (odmietnutie rómskej etnickej identity, rómskej literatúry, gramatiky a dejepisných kníh o Rómoch). Tento postoj mal a má až do dnešku skôr negatívne ako pozitívne účinky na samotných Rómov a na ich zaradenie do spoločnosti a štátu.
Súčasne sa zosilnilo úsilie o zákaz nomádstva rómskeho obyvateľstva pod hrozbou trestu (zákon č. 74/1958) a úsilie donútiť ho k definitívnemu usídleniu. Okrem toho Rómom Slovenska bolo prikázané usadiť sa v Čechách, čo ešte viac posilnilo ich rozpad a odniesli si zo Slovenska do ďalších častí Československa mnoho spoločenských problémov a konfliktov. Hoci táto politika bola neskôr aspoň sčasti upravená v 70-tych a 80-tych rokoch, až do konca vlády komunizmu v roku 1989, ale nepodarilo sa jej dosiahnuť úplne integrovať Rómov v Československu ako obyvateľov rovných v právach a možnostiach. Týmto dedičstvom zostávajú poznačení až do súčasnosti.
V prípravnej práci štúdie sme neustále narážali na výpovede duchovných správcov a ďalších farských spolupracovníkov, podľa ktorých požiadavka dosiahnuť prácu integrácie je iluzórna, márna. Aby sme definovali cieľ plánu prieskumu, rozhodli sme sa od tej chvíle zamerať náš prieskum na spôsoby komunikácie medzi Rómami a Nerómami, Čechmi a Slovákmi. V našej ankete sme vyhľadali v každej z týchto dvoch krajín dve lokality, jednu mestskú a druhú z vidieka. Jediným spoločným faktorom ručiteľov týchto miest bolo, že si hovorili, že sú veriaci. Medzi anketovanými boli ľudia každej kategórie a formácie; čo sa týka ich osobného zaangažovania sa vo farských spoločenstvách, niektorí boli aktívni, iní pasívni. Boli medzi nimi i osoby, ktoré boli finančne odmeňované Cirkvou za svoju prácu v rámci farskej pastorácie alebo v ďalších náboženských organizáciách alebo inštitúciách. Hlavná otázka interviewu bola: Ktoré náboženské faktory, alebo konkrétnejšie, ktoré náboženské/cirkevné aktivity pomáhajú veriacim formovať sa a zaujímať stanoviská, ktoré by mohli podporiť komunikáciu medzi Rómami a Nerómami /Čechmi, Slovákmi/ v oboch smeroch a ktoré aktivity k tomuto neprispievajú? Išlo teda o zistenie faktorov, ktoré vedú k trvalej komunikácii a nie o prvé impulzy nakontaktovania sa s „druhými“. Išlo tiež o to, aby sme pritiahli pozornosť na faktory, ktoré by eventuálne mohli podnecovať vzdialenie od skupiny pôvodu a jej prispôsobenie sa skupine tých „druhých“.
Nemôžem tu detailne predstaviť celé pole ankety miest Ostravy a Benátok nad Jizerou v Čechách, ani mestskej štvrte Košice Luník IX., obcí Jarovnice a Novosadu na Slovensku. Môžem však aspoň spomenúť niektoré závery /poučenia/ a návrhy, ktoré vyplynuli z našej štúdie.
- Poučenia a návrhy
Základný problém zlepšenia komunikácie medzi Rómami a majoritou spočíva v spoločenskej situácii vylúčenia a inklúzie /zahrnutia/. Ide o problém, ktorý existuje jednak u väčšinového obyvateľstva, jednak u minoritného obyvateľstva. Pri utvorení istého okruhu komunikácie medzi etnikami záleží na bedlivosti nad citlivou a dynamickou rovnováhou medzi prispôsobením a odlíšením. Každý proces komunikácie medzi etnikami sa usiluje o prispôsobujúce priblíženie, aspoň čiastočné, ale pritom je potrebné bedliť nad tým, aby tento proces bol vždy sprevádzaný diferenciáciou. Štúdia nám poukázala na to, že pre začatie procesu komunikácie je podstatné uznať vzájomnosť (vzájomné dopĺňanie sa) spoluúčastníkov, a to v pohľade na svet, vrátane ponímania náboženstva, ale aj spoločenských inštitúcií, v ktorých žijú (napríklad, čo sa týka zmyslu a úlohy rodiny).
Napriek rozmanitosti situácií na skúmaných miestach alebo vo farnostiach, štúdia musela navrhnúť podstatnú diskusiu týkajúcu sa pastorácie Rómov. Vzhľadom k tejto štúdii navrhujeme niektoré osobitne konkrétne opatrenia určené k neskoršej diskusii o pastorácii Rómov.
2.1. Rozvoj pastorácie Rómov, ktorá je koordinovaná na rovine diecézy
Štúdium poukázalo na to, že tí, ktorí sa angažujú v tejto pastorácii, cítia, že ich presahuje. Kňazi sa pýtajú, či sú adekvátne pastoračné metódy špecifickej pastorácie Rómov. Často sa cítia osamotení a „opúšťaní“. Na synodách v Čechách a na Slovensku otázka Rómov bola sotva spomenutá, alebo vôbec nebola nadnesená. Pracovné skupiny pre pastoráciu Rómov, ktoré existujú pri niektorých biskupských alebo diecéznych konferenciách, zohrávajú dôležitú úlohu. Odporúčame, aby táto štruktúra úvahy bola naliehavo zavedená tam, kde ešte neexistuje.
2.2 Sociálny rozvoj ako súčasť pastorácie
Aby sa komunikácia medzi Rómami a majoritou vydarila, je potrebné, aby sa obe strany hlásili k svojej špecifickosti a dokazovali určitú kompetenciu (napr. verbálnu). Je jasné, že rómska populácia potrebuje pomôcť, aby dosiahla rozvoj kompetencií potrebných pre plnenie spoločenského života. Jednou z podmienok pre účinnejšiu komunikáciu je zrovnoprávnenie v zmysle formácie osobnosti. K umožneniu tohto postupu je podstatné, aby charitatívne činnosti Cirkvi nezostávali len externé voči cirkevnej a pastoračnej komunite, ale naopak, aby tvorili súčasť. Okrem toho, angažujúci sa spolupracovníci v Charite poznajú často špecifickú situáciu rôznych rodín alebo osamotených osôb. Poznanie tejto situácie a zdieľanie sa o ňu s miestnym duchovným správcom alebo pastoračným pracovníkom umožňuje nadviazať vzťah.
To, čo je pravdivé pre koordináciu pastorácie Rómov na rovine diecézy alebo biskupskej konferencie, je tiež pravdivé pre farnosť: Integrácia zodpovedných vedúcich farských Charít vo zvyčajných pastoračných diskusiách farnosti je potrebná a odporúčaná. Touto spoluprácou sa dosiahne, že rozhodnutia a pastoračné i sociálno-charitatívne opatrenia závisia od celkového ponímania pastorácie, ktorá okrem pastoračných opatrení zahŕňa aj sociálno-charitatívne a formačné opatrenia a tie slúžia na celkový ľudský rozvoj a osvojenie si schopností komunikácie. V týchto perspektívach, okrem charitatívneho aspektu, musí byť zastúpená aj politika pre lepšie zaradenie ľudského a spoločenského rozvoja Rómov v rámci farnosti a aj mimo nej.
2.3 Systematická formácia vodcov
Osoby, ktoré sa odlišujú správaním kvalitatívnej komunikácie, ktorá presahuje etnické hranice, sú normálne určení za „lídrov“ alebo asistentov skupín. Môžu fungovať ako príklady a pre ostatných ako sprostredkujúce osoby.
Táto formácia a zdokonaľovanie za vodcu alebo asistenta skupiny sú tiež dôležitou hodnotou pre diecézy a biskupské konferencie. V realite, musia chcieť podnecovať osobnú formáciu a odovzdávať ďalším osobám spôsobilosť vedúcich, zvlášť v oblasti komunikácie medzi kultúrami.
2.4 Význam pastorácie detí
Mostom pre lepšiu komunikáciu medzi Rómami a majoritou môžu byť aj deti. Vďaka aktivitám pre deti dotyční rodičia ľahšie nadväzujú kontakty s druhými. Ide o rôzne druhy aktivít pre deti, ako napr. prázdninové tábory, spevokoly, liturgické krúžky či skupiny a pod.
2.5 Prvky pastorácie združení
Podporujeme utváranie nových centier (funkcia mostu) pre deti a dospievajúcich vo forme pastoračných centier so zameraním na špecifické skupiny a s úsilím, aby boli začlenené do celkovej farskej pastorácie. Tieto centrá majú významnú dôležitosť a sú realizovateľné v dosť dôležitých lokalitách (ako napríklad Ostrava).
Skonštatovali sme, že jedna skupina (napr. mládež), ktorá je na začiatku medzietnická, po roku často sa končí rozpustením /časté skúsenosti v Benátkach, v štvrti Venise, a na Slovensku/. Zaujímavejšie sa nám zdalo napr. zahájenie Saleziánskeho strediska voľného času Don Bosco v Ostrave, kde začali rozmanité skupiny, v ktorých bol nechaný priestor pre osobný rozvoj Rómov. Toto im umožňuje nadobudnúť dosť sily pre komunikáciu s účastníkmi ostatných skupín (napr. v rámci spoločných akcií) a dokonca prípadne pre prijatie vedenia (aj v českej etnickej skupine!).
2.6 Minimalistický plán v oblasti práce otvorenej pre mládež, ako súčasť pastorácie
Voľný čas využívaný na vyučovanie, štúdium, posilnenie osobnosti môže viesť k zlepšeniu základu komunikácie medzi etnikami. Ako to poukazuje príklad Strediska voľného času Don Bosco v Ostrave: formácia a spolupráca dobrovoľníkov je rozhodujúcim kľúčom úspechu.
2.7 Sviatostná pastorácia (krst, prvé sväté prijímanie, sviatosť birmovania) v spojení s ďalšími aktivitami
Pastorácia k prijatiu sviatostí môže byť bodom stretnutia pre hlbšie kontakty: často je však neprimeraná pre uvedenie rómskych rodín do farského života, pretože rodičia nie sú pripravení prijať zvyčajnú prípravu na sviatosti, a teda ani pravidelne tam posielať svoje deti. Je potrebné rozvinúť pojmy, ktoré spájajú prípravu na sviatosti s ďalšími ponukami (obmedzenejšie, alebo ako pedagogika založená na skúsenosti) tak, aby deti a ich rodičia v tom spoznali konkrétny význam pre ich život. A tak podľa okolností bude môcť byť prekonaná povera, ktorá je niekedy spojená s prijímaním sviatostí, zvlášť krstu (krst zredukovaný na exorcizmus zlého ducha, vďaka čomu dieťa «už nebude plakať» ).
2.8 Osobné pokračovanie, kontinuita
Diecézni kňazi často nezostávajú v jednej farnosti viac ako 5 rokov. Toto krátke obdobie spôsobuje, že zostávajú sami a často strácajú odvahu i chuť vzhľadom veľkým výzvam pastorácie Rómov. Preto sa nám zdá nevyhnutné v oblasti tejto pastorácie bedliť nad čo možno najdlhšou spojitosťou – kontinuitou, aby nadviazané vzťahy neboli prerušené odchodom duchovného správcu. Výhoda Strediska Don Bosco v Ostrave spočíva medzi iným vo fakte, že Otec Kuchař (Salezián) tam pracoval viac ako 15 rokov a mohol vytvoriť tím spolupracovníkov a dobrovoľníkov.
2.9 Spolupráca s ďalšími organizáciami
Farnosť často býva jedným z mnohých činiteľov mestských a obecných aktivít. Keď spolupracuje s ďalšími ustanovizňami a organizáciami, môže sa stať – viac, ako tomu bolo doteraz – miestom komunikácie, modlitby, zápasov, zmierenia a slávností, a týmto spôsobom prispievať ku kultúre komunikácie.
Ak si prajeme, aby evanjelium Ježiša Krista mohlo rozvinúť svoju oslobodzujúcu činnosť medzi všetkými ľuďmi, a teda i medzi Rómami, prvým krokom je, aby sme ich prijali vnútorne. Ježiš by to nazval: aby sme ich milovali. Tento dar lásky bude úplný, len keď budeme mať starosť o ich ľudskú dôstojnosť: aby žili medzi nami dôstojne, v plnej slobode a v istote, že budú môcť nájsť ich vlastnú cestu uprostred Katolíckej cirkvi – čo znamená širokej a otvorenej – Cirkvi Ježiša Krista, v ktorej je miesto pre mnoho spôsobov života a prejavov viery.
Prof. Dr. Albert-Peter Rethman
Institut für Weltlkirche und Mission – Inštitút pre svetovú cirkev a misiu Philosophisch-Theologische Hochschule Sankt George- Filozoficko-teologická vysoká škola sv. Juraja
