V pondelok, 26. júla 2010, sa na Luníku IX šírili rôzne správy. Vraj strýko Andrew vyrobil prstene, cez ktoré zmiznete do úplne iného, čarovného sveta. Už takto zmizli dve deti, no a my, deti a animátori z prímestského tábora, sme sa im rozhodli pomôcť.
Vďaka úspešne zvládnutým úlohám sme tieto prstene získali a už poobede sme boli svedkami stvorenia Narnie. Žiaľ, už tam bola aj zlá kráľovná, pred ktorou sme ju museli ochrániť. Nebojte sa, podarilo sa nám, aspoň väčšine 
odolať pokušeniu a získať semienka, z ktorých mal vyrásť strom. Ten mal Narniu chrániť dlhé roky.
Samozrejme, boli sme si to na druhý deň overiť a možno nám neuveríte, ale už tam uplynulo veeeľmi veľa rokov. Strom už nebolo nikde vidieť, zato všade bol sneh a zima – vládla tu zlá kráľovná. My sme sa však nemali zle. Cez skriňu nás previedol milý faun, pán Tumnus. Hostil nás vo svojom dome čokoládou (samozrejme s rukavičkami, šálom a príborom), pukancami (trošku nehygienicky, ale prežili sme ), jogurtom (niektorí ho mali viac na tričku ako v ústach), … a rozprával nám o svojej kamarátke Lucy, dievčatku z nášho sveta, ktoré ho tiež nedávno navštívilo. Keď sme od neho odchádzali, sľúbili sme, že ho nezradíme zlej kráľovnej. Poobede nás však už čakalo nepríjemné prekvapenie: pána Tumnusa uniesli. Vynaložili sme nemálo úsilia, mnoho ráz vyskúšali svoju odvahu, aby sme ho spolu s Lucy, Edmundom, Susan a Petrom zachránili. Stretli sme aj pána Bobra a dozvedeli sa, že jedine Aslan nám môže pomôcť.
V záchrannej akcii sme teda pokračovali aj na ďalší deň, no všetko sa len zhoršovalo. Ukázalo sa, že Edmund bol tým zradcom a i keď už svoj čin oľutoval, a nám sa ho nakoniec podarilo vyslobodiť, kráľovná žiadala jeho smrť. Našťastie zasiahol Aslan a my sme mohli odísť plní napätia domov. Až ráno sme sa dozvedeli, že Aslan obetoval svoj život, aby zachránil Edmunda. Aj my sme sa preto celý deň snažili o obetavosť. Aslanova nevinná dobrovoľná obeta spôsobila, že Kamenný stôl praskol a aj smrť bola porazená. Aslan znova žil! A my sme mali viac odvahy bojovať so zlou kráľovnou – čarodejnicou. Tá vojna stála naozaj za to. Bojovali sme vodnými zbraňami (sáčky s vodou), proti kráľovnej a jej poskokom, ktorí mali dokonca hadicu. Aj napriek tomu, že sme všetci boli takmer dokonale mokrí, nedalo sa poprieť, že čarodejnica bola porazená a my sme mohli byť slávnostne pasovaní za Rytierov Aslanovej armády.
Tým sa to však nekončilo. Posledný deň tábora sa k nám dostal princ Kaspián a hľadal slávnych Rytierov Aslanovej armády. Samozrejme nám vôbec nechcel veriť, že sme to my – vraj sme príliš mladí a malí… Nuž sme mu to museli dokázať. Celý deň sme pomáhali v uliciach Luníka IX. Niekto nosil nákupy až domov, pomáhal pri upratovaní, umýval okná na úrade, čistil chodník, vyniesol starý koberec … Veru, činili sme sa a ako odmenu sme si vyslúžili sladký poklad na Medveďovej hore. Zároveň sme dostali aj ďalšie prstene – malé ružence. Modlitbou si totiž môžeme Narniu, svet plný dobra, vyčarovať kdekoľvek, aj na Luníku IX.
-Fany Martinková, VIDES-
Snáď sa nám to podarí, keď nám pomôžete aj vy.
