O desiatej hodine sa konala krížová cesta. Nie však v našej kaplnke, ako to bolo počas celého pôstu každý piatok po večernej svätej omši, ale v prírode. S krížom sme prešli cez sídlisko a vošli do lesa. Zúčastniť sa jej mohol každý, kto sa chcel modliť, veľký, či malý. Sr. Helena napísala o nej na našu webovú stránku pekný článok, ktorý viac približuje atmosféru tohto doobedia.
Zomrel a vstal zmŕtvych, aby sme my žili
Veľký piatok na Luníku 9. Prázdne žalúdky a blato. Pokušenie zahrať si futbal s kamarátmi. Niektorí odolali, niektorí tentokrát nie… Chápem, je ťažké nasledovať Krista. A ešte k tomu na jeho poslednej ceste s ťažkým krížom. A tak sme sa vybrali. Cez sídlisko, ktoré po “veľkom upratovaní” opäť “kvitne” všakovakými pestrými odpadkami. Cez “potôčik” odpadovej vody, ktorá stále tečie po “hlavnom luníkovskom ťahu”. Po lesnej ceste, ktorá už zažila kadečo.
A každý niečo nesie. Tomáš kríž, Anička tabuľku “Nech žije Kristus Kráľ”, Dežko ťažký batoh plný pomôcok. Niekto má svoj náklad v srdci – každodenné radosti aj problémy, nádej v lepší život…
“Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti.” Po krátkych úsekoch sa zastavujeme a uvažujeme. Snažíme sa vcítiť do toho, čo prežíval Ježiš.
“Lebo si svojim krížom vykúpil svet.” Svet. Nielen Židov. Nielen Slovákov. Ľudí zo všetkých národov.
“Ukrižovaný Ježiš, zmiluj sa nad nami.” Zmiluj sa, odpusť nám. Že ťa zrádzame ako Peter. Že sme ľahostajní ako Pilát. Že nepomáhame svojim blížnym niesť kríž. Že nenecháme dvihnúť svoju ľudskú dôstojnosť. Že ťa opäť pribíjame na kríž svojimi hriechmi…
“Nech žije Kristus Kráľ!” – tak chceme volať spolu s blahoslaveným Zefirínom. Kráľ, ktorý premohol smrť a dal nám nádej. Nádej, že po každej smrti prichádza zmŕtvychvstanie. Nádej pre každého z nás. Nádej pre Luník 9. Vďaka, Ježiš!
-sr. Helena-
Poobede sme sa vybrali na obrady do myslavského kostola, keďže patríme do tejto farnosti a náš kostol ešte nie je dokončený. Tam šli už len starší, ktorých neodradil ani dlhší čas trvania týchto veľkonočných obradov.
