V tento deň sme sa zúčastnili radostnej udalosti. V kostole v Brezne zložila večné sľuby v Komunite Malých sestier Ježišových sestra Jana, Rómka, apoštolský kontakt don Petra Bešen
yeiho z jeho pôsobenia v Bardejove.
Bola to veľmi milá slávnosť, z ktorej sme si odniesli v srdci povzbudenie pre náš osobný duchovný život, ako aj pre našu prácu.
Poslaním malej sestry Jany je život medzi Rómami
Brezno
Dvadsiateho septembra sa vo farskom kostole v Brezne uskutočnila veľká slávnosť: svoje večné sľuby v kongregácii Malých sestier Ježišových zložila prvá Rómka – malá sestra Jana. Svätú omšu celebroval rómsky kňaz Eugen Fejczo, koncelebrovali mu rómsky kňaz Viktor Tomčányi a saleziánsky kňaz Peter Bešenyei, pôsobiaci v súčasnosti na košickom Luníku 9. Prítomní boli aj ďalší kňazi, medzi nimi aj dvaja, ktorí pricestovali z Talianska – Luigi Peraboni a Massimo Mostioli, spolupracovníci známeho kňaza, ktorý zasvätil svoj život Rómom – Dona Mária Riboldiho. Kostol bol do posledného miesta zaplnený Rómami z Brezna, z rodnej obce sestry Jany i z ďalších častí Slovenska. Na obrade sa zúčastnili malé sestry Ježišove z Rakúska, Francúzska, Poľska, Českej republiky a Maďarska. Okrem organovej hudby zazneli tiež piesne v podaní skupiny Devleskere čhave z Bardejova.
Sestra Janka sa narodila v roku 1968 v Nižnom Tvarožci, malej podhorskej obci neďaleko poľských hraníc, ako ôsma z desiatich detí. Detstvo nemala ľahké.
Otec bol veľmi šikovný, aby nás uživil, pracoval v bani, vo fabrike na topánky JAS Bardejov, v lese pri dreve. Boli sme chudobná rodina a tak musela zarábať aj mama. S najstaršou sestrou chodila pracovať k miestnym gazdom: pomáhali pri stavbe domu, na poli, v záhrade, rajbali pokrovce. Rómovia v Tvarožci žijú v osade, ktorá je odrezaná od sveta – pod lesom, vzdialená asi pätnásť minút peši od obce. Starší ľudia spomínajú, že cez vojnu chceli Nemci všetkých Rómov v osade vystrieľať. Keď ich sústredili a postavili do radu, vtedy sa ich zastal jeden učiteľ, takže napokon prežili.
Vzdialenosť rómskej osady od obce sa prejavila aj v medziľudských vzťahoch. Rómovia neboli izolovaní iba územne, ale aj sociálne.
S obyvateľmi obce sme nevychádzali najlepšie, môžem povedať, že ako Rómovia sme boli diskriminovaní. Niekedy prišli do osady deti na bicykloch, hádzali do nás kamene a pokrikovali „špinaví Cigáni!“, dochádzalo ku vzájomným bitkám. Keď som začala chodiť do školy, nevedela som po slovensky, ale iba po rómsky. Aj v škole nás biele deti podceňovali, sedeli sme v triede oddelene, vzájomne sa nerozprávali. Na vlastné uši som počula, ako v obchode jeden pán povedal, že „Pán Boh nestvoril Rómov!“ – to ma veľmi zraňovalo, trápilo.
Dôležitú úlohu v živote Rómov tradične zohrávala rodina. Takto to bolo aj v rodine Kaľových, kde si všetci vzájomne pomáhali a navzájom sa podporovali. Sestra Janka si s veľkou úctou spomína na svojho otca, Karola Kaľu.
Rodičia boli veriaci, otec nás naučil modliť sa – vždy, keď z kostola zaznel zvon Anjel Pána, tak sme sa spolu pomodlili. Čítal nám Písmo sväté, ale aj iné knižky, ktoré si požičiaval z knižnice. A čítal nielen nám, chodili k nám aj iní ľudia, ktorým čítal, dokonca aj poéziu. Ľudia si ho vážili, pozývali ho na pohreby, lebo vedel krásne rozprávať. Keď mal štyridsaťštyri rokov, zomrel – ja som mala vtedy trinásť. Po smrti otca sme žili ťažko, niekedy som bola hladná. Po absolvovaní základnej školy som chodila do lesa sadiť stromčeky, s mamou som chodila pomáhať ľuďom v dedine. Aj dnes je tu život ťažký, Rómov do práce neberú, ani keď sú voľné miesta, robia preto čo sa dá.
V Nižnom Tvarožci sú veriaci gréckymi katolíkmi, takými sú aj tunajší Rómovia. Do miestnej cerkvi na bohoslužby však väčšinou nechodili, modlili sa doma. Preto cesta sestry Janky k Bohu a jej dnešnému poslaniu nebola jednoduchá.
Ako malá som chcela byť populárnou speváčkou, rada spievam, potom učiteľkou. Stále ma však trápilo, prečo Rómovia žijú tak biedne, hľadala som odpoveď, nikto mi ju však nevedel dať. Odpoveď som hľadala v Biblii. Keď som ako sedemnásťročná bola na púti v obci Ľutina, pocítila som potrebu vyspovedať sa. Bola to prvá spoveď, prvé stretnutie s Ježišom, bol to začiatok. Viac som sa venovala čítaniu Písma, cítila som, že Boh ma volá. Sprvu som si to nechcela pripustiť, ale bolo to čoraz silnejšie, najmä keď som sa modlila, cítila som, že by som mala patriť Bohu. Jedného dňa som pochopila, že nebudem inak šťastná, iba s Pánom Bohom. Vtedy som sa rozhodla vstúpiť do rehole. Najprv som to skúsila u sestier Baziliánok, ktoré pôsobia v nemocniciach, učia v škole.
Avšak u sestier Bazilánok nebola Janka spokojná, cítila, že musí hľadať inú cestu k Bohu, najmä cez modlitbu. Vtedy ešte nemyslela na možnosť spojiť svoju duchovnú cestu s pomocou Rómom.
U Baziliánok som bola pár mesiacov, bola to cesta hľadania. Pán Boh ma formoval. V Bardejove na Poštárke vtedy pôsobil saleziánsky kňaz Peter Bešenyei, ktorý mi pomohol, zoznámil ma s Malými sestrami Ježišovými. V roku 1992 som po prvý raz prišla k Malým sestrám do Bratislavy. V tunajšej kaplnke som pocítila, že som na tom správnom mieste, bolo mi zrazu všetko blízke. Návšteva sa trikrát opakovala, až som medzi Malými sestrami nakoniec ostala.
Cesta od prvej návštevy fraternity Malých sestier Ježišových po zloženie večných sľubov a prijatie do tejto rehole nie je jednoduchá, u sestry Janky trvala celých šestnásť rokov.
Po stáži a postuláte som nastúpila do noviciátu a opakovane absolvovala dočasné sľuby. Na stáži som bola spolu deväť rokov, na štyroch miestach v Poľsku, vo Francúzsku. Na večené sľuby som sa pripravovala v našom centre v Ríme, v kláštore Tree fontane.
Poslaním Malých sestier Ježišových je „zdieľať život chudobných a nízko postavených, bývať v ich domoch, jesť ich potravu, nosiť ich šaty…“ Pôsobia v najchudobnejších a najopustenejších miestach na svete, medzi kočovnými kmeňmi, neznámymi či opovrhovanými skupinami. Zakladateľka rehole Malá sestra Magdaléna svojim nasledovníčkam kládla na srdce: „Buď Arabkou medzi Arabmi, kočovníčkou medzi kočovníkmi, robotníčkou medzi robotníkmi… ale predovšetkým buď ľudskou medzi ľuďmi“.
Rómovia málo chodia do kostola, aj keď sú veriacimi, majú veľmi radi Pannu Máriu. Sú však málo pripravení, cirkev – a to sme všetci my veriaci – by sme mali viacej chodiť medzi nich. Viera je pre Rómov veľmi dôležitá, Boh nás vie zmeniť, ak to s ním myslíme vážne a úprimne, veriaci človek sa stáva lepším. Prostredníctvom viery získame iný pohľad, budeme vidieť blížneho ako seba samého! Pomoc Rómom cez vieru je na prvom mieste!
Mnoho Rómov na Slovensku býva v chudobných rómskych osadách, nemajú prácu, žijú zo sociálnych podpôr. Jeden z bratov malej sestry Jany je na práci v Čechách, ostatní sú doma, nezamestnaní.
Pre život človeka je rovnako dôležitá duchovná aj materiálna stránka – keď je niekto hladný, ťažko ho budeš presvedčovať o viere, to musí ísť spolu. Rómovia sú často podceňovaní, odmietaní, odkázaní žiť v biednych pomeroch. Ale každý človek má právo dôstojne žiť! Poslaním Malých sestier je nevyvyšovať sa nad chudobných, špinavých, ale každého prijať, milovať, každému dať lásku a dôstojnosť. Súčasťou večných sľubov Malých sestier je aj služba bratom a sestrám v slamoch, ja som do tohto textu ešte vložila ďalšie slová: dám svoj život za svoj národ! Pôsobenie medzi Rómami som pochopila ako svoje životné poslanie od Pána Boha. Som predsa jednou z nich.
Po slávnostnej svätej omši, počas ktorej malá sestra Jana zložila svoje večné sľuby, sa prítomní presunuli na miestny farský úrad, kde pri hudbe súboru Devleskere čhave pokračovala pravá rómska zábava. Na čelnej stene bol veľký nápis: Ježiš – kamiben! Na tvári sestry Jany žiaril šťastný úsmev. Prajem jej, aby jej dlho vydržal, aby mohla lásku a nádej rozdávať okolo seba po celý život. Na rok odchádza do Francúzska, po návrate bude žiť spolu s malými sestrami medzi Rómami, pravdepodobne v Brezne.
Článok: ARNE B. MANN, http://www.rnl.sk, 18. ročník, 881-884, 23. december 2008
