V pondelok v popoludňajších hodinách nastúpili do štvorkolesových dopravných prostriedkov dievčatá z Luníka IX, aby pod vedením saleziánov don Petra Bešenyeiho a don Petra Žatkuľáka a v spoločnosti saleziánskych misijných dobrovoľníčok Katky Rečlovej a Zuzky Lysej strávili niekoľko dní na chate na Dubníku.

Hlavnou hrdinkou tábora bola blahoslavená Laura Vicuňová, dievča spod Ánd, vyrastajúce v saleziánskom  oratóriu, ktoré obetovalo život za svoju matku, žijúcu v hriešnom vzťahu. Zomrela ako 13 ročná. Každý večer sme pozerali časť tohto napínavého filmu. V nasledujúci deň bola cez zaujímavú aktivitu priblížená niektorá z Lauriných dobrých vlastností a pomocou súvisiaceho výroku zo Sv. Písma sme si dali predsavzatie do dňa.

Saleziáni – kňazi nám slúžili aj duchovne. Každý deň sme mali na chate sv. omšu. Pre dievčatá to bola príležitosť obnoviť svoj vzťah s Bohom. Pre jednu z nich bol tento čas osobitne významný tým, že po predchádzajúcej príprave práve tu po prvýkrát prijala sviatosť zmierenia a sviatosť Eucharistie.

Spestrením celého tábora bola stála aktivita TAJNÝ PRIATEĽ. Každý večer za zaujímavých alebo obyčajných okolností si každý z nás vytiahol lístoček s menom niektorého člena tábora, ktorému mal byť ďalší deň tajným priateľom. Čo to znamenalo? Robiť mu nejakým spôsobom radosť. A tak sa stalo, že vám niekto poslal nejakú sladkosť, alebo odkaz s povzbudením. Či sa to robilo tajne, to už záležalo od toho, ako kto vydržal držať jazyk za zubami, ale je isté, že keď sme večer mali h

ádať, kto nám bol v ten deň tajný priateľ, niektorým to šlo veľmi ľahko.

Čas sme si vypĺňali rôznymi hrami, rozprávaním, riešením drobných dievčenských konfliktov,  ručnými prácami, maľbou farbami na sklo, učením sa na gitare ako aj prácou. V programe nechýbali služby týkajúce sa upratovania a aj pomoci s varením. Dievčatá boli šikovné a  práce zvládali veľmi dobre.

Náš poldenný výlet na Šimonku, najvyšší vrch Slanských vrchov, nedopadol príliš slávne. Na vrchol došli iba dvaja vytrvalí vodcovia saleziáni, ostatní to neďaleko od cieľa z rôznych príčin (od lenivosti až po roztrhanú topánku) vzdali a vrátili sa na chatu. Večernú tmu nám rozháňal veselý ohník, na ktorom sme si opiekli špekačky a slaninku, alebo sme ho nechali len tak pokojne horieť a hrali sme sa rôzne hry.

Zaujímavým zážitkom boli večerné skúšky odvahy. Tieto nemáme zachytené fotoaparátom, veď kto by myslel na fotenie v takom strachu. Avšak v pamäti nám zostala tajomná postava, ktorá nás so zaviazanými očami priviedla na neznáme miesto v lese, kde sme si pri sviečke vytiahli tajného priateľa na nasledujúci deň.

Jedno popoludnie sme boli na exkurzii v dubnických opálových baniach. Vystrojení prilbou, lampášom a špeciálnym plášťom sme mali možnosť nazrieť do chladných hlbín zeme a na vlastné oči vidieť výsledky neľahkej práce baníkov. Ujo sprievodca sa v tejto oblasti veľmi dobre vyznal a povedal nám mnoho zaujímavých informácií…

Poriadne unavení, ale plní zážitkov, sme v piatok docestovali na Luník IX, kde sme celý tábor ukončili spoločnou sv. omšou s domácimi farníkmi.

Dobrý priateľ je ako mocná pevnosť

V tábore opálových permoníkov pod Dubníkom

“Ešte dobre, že sme náš tábor o niekoľko dní z objektívnych dôvodov odložili. Byť tu pred týždňom, keď vládli zima a dážď, deti by nemali toľko príležitostí na hry a zábavu,” konštatoval salezián Peter Žatkuľák, len čo sme sa zvítali. Práve stružlikal z olámaných konárov niekoľko centimetrové paličky. “Poznáte biges? Je to veľmi zaujímavý a hravý šport, akýsi predchodca baseballu. Ešte prichystám odpaľovače a budeme môcť začať. Pred obedom sa chystáme zahrať si ho hen hore, na lúke…”

Sme hlboko v lesoch pod Dubníkom. Cesta, ktorá vedie k bývalým banským štôlňam, kde sa kedysi ťažil vzácny a drahý opál, je plná výmoľov a jám. A navyše, pre neznalého pomerov je hotovým bludiskom. Nájsť chatku, ktorá sa na päť dní stala novým domovom pre deväť dievčeniec z košického sídliska Lunik IX, dvoch saleziánov i dobrovoľníčok Katky a Zuzky, starajúcich sa o deti, nebolo jednoduché. Napokon sme na ňu natrafili. Zakrytú stromami, na konci nenápadnej, štrkom vysypanej bočnej cesty. Milovníci hubárčenia by si tu prišli na svoje. Koho by nepotešil dubák, ktorý sa na vás akoby usmieval priamo pri lesnom chodníku?

Okolím chatky sa šírila chuťové poháriky dráždiaca vôňa. Sympatická Zuzka, ktorá sa onedlho chystá na misiu na Ukrajinu, sa zvŕtala v maličkej kuchynke. Kuracia polievka bola už takmer hotová, v rúre chytali farbu opekané zemiaky s cibuľou a slaninkou, na sporáku vrelo vo veľkom hrnci kuracie soté so zeleninou. Dievčatá sme našli spolu s Katkou pri stole. Maľovali zlupovacími farbami na sklo. Fantastické obrazce, ale i kvietky, srdiečka, prírodu. A nôtili si pri tom. “Mám už aj vlastné cédečko,” pochválila sa Žanetka, na ktorú nám jej rovesníčky prezradili, že už povyhrávala nejednu spevácku súťaž. “Nie som tu prvý raz, v tomto tábore som bola už niekoľkokrát…” A či sa jej tu páči? Zbytočná otázka. Len s úsmevom prikývla.

Nudu, ako nám stihli prezradiť, tu nepoznajú. Televízor síce k dispozícii majú, ale zapínajú ho v podstate iba na to, aby si mohli pozrieť ďalšiu časť príbehu na DVD o ťažkom živote mladučkej zverenkyne saleziánok, ktorá sa obetovala pre svoju mamu, a potom o nej diskutovať. Kým obrázky schli na slnkom zaliatych oknách, dievčence sa s chuťou pustili do ďalšej z hier. Jedna po druhej vychádzali na dvor, po pár sekundách sa vracali, aby našli na najnemožnejších miestach v izbe na prízemí ukryté papieriky s odkazom. Na každý z nich Katka napísala časť vety, ktorá sa na ten deň stala témou dňa. Stačilo potom len všetky lístočky zoradiť správne podľa poradia tak, aby veta dávala zmysel. “Na každý deň máme inú tému,” informuje nás Katka, ktorá je na misii na Luníku IX ako saleziánska misijná dobrovoľníčka. Predtým bola sekretárkou na jednom košickom cirkevnom gymnáziu. “Včerajšok sa celý niesol v znamení hesla Dobrý priateľ je ako mocná pevnosť, kto takého nájde, nájde si poklad. A tomu sme prispôsobili aj niektoré aktivity.” Chcú dievčatám vštepovať lásku, zodpovednosť, ochotu pomáhať, dobro… Príkladom, nenásilnou formou…

Je niečo po jedenástej hodine a osadenstvo tábora sa pomaly pripravuje na biges. Ako to už v ich veku býva, za veľkého švitorenia. Sofia, Paťa i Martinka už čakajú na dvore, čas si krátia vzájomným doberaním. “Len čo sme v pondelok prišli, dali sme to tu do poriadku,” nechal sa počuť salezián Peter Bešenyei. “Všetci sme sa pustili do roboty. Dievčatá dvor vyzametali, z okien odstránili pavučiny, poukladali sme drevo, urobili poriadok v chatke i okolo ohniska. A včera sme tu už mali opekačku. A boli sme aj na túre, na Šimonke, najvyššom kopci Slanských vrchov…” “A tiež nočnú prechádzku. Tma bola poriadna, ale ja som sa nebála,” tvrdila všetečná Žanetka. “Martina tak trocha…” Popoludní sa chystajú na exkurziu do banských štôlní. Martin Jančok, správca Nadácie Dubnícke opálové bane, ktorý v čase našej návštevy nakupoval v meste proviant pre osadníkov tábora, už pripravil všetko potrebné. Po dobrom obede a chvíli relaxu sa môže ísť na to. Do piatku, kedy sa pobyt v tábore končí, chcú toho stihnúť ešte dosť. Chatka potom na týždeň osirie. No už 11. augusta privíta dvanásťčlennú skupinu chlapcov. V spoločnosti saleziánov don Bosca, ktorí na košickom sídlisku Luník IX pôsobia už vyše mesiaca.

Nadácia Dubnické opálové bane, ktorej hlavným poslaním je obnova, rekonštrukcia, ochrana a sprístupnenie kultúrno-historických a technických pamiatok, banských diel a stavieb po ťažbe drahých opálov, organizuje už niekoľko rokov aj tábory opálových permoníkov. Posledných päť, za podpory spoločnosti U. S. Steel Košice, aj pre chlapcov a dievčatá z Luníka IX Za ten čas sa tu vystriedali desiatky detí…

Článok: FECURKOVÁ Magdaléna, Oceľ východu, 32/2008, 6. 8. 2008