Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Pre pohodlné komentovanie článkov odporúčame prihlásenie sa:
- prostredníctvom svojho účtu na sociálnej sieti:

- prostredníctvom vytvoreného účtu:

Ak ešte nemáte vytvorený účet, môžete tak urobiť po kliknutí na "Zaregistrovať sa!".

MOD_SLOGIN_LINK

Blog je priestorom pre vyjadrenie osobných názorov, pocitov a zážitkov v poslaní k Rómom, či už pozitívnych alebo negatívnych.

Nie je dar ako dar

jan 14 2015

Vytáča ma bohorovný postoj sebavedomých darcov, ktorí prídu na svojich drahých autách a prinesú nepotrebné veci a myslia si, aký humánny čin urobili. To nie je charita. Oni len vyprázdnili svoje napratané skrine, špajze či garáže, doniesli pokrčené a nevypraté šatstvo, nesparované topánky, kolieskové korčule bez koliesok, bicykel bez pedálov, klávesy s chýbajúcimi klávesmi, len preto, aby si opäť mohli uspokojiť svoju nakupovateľskú vášeň. Pozor, to nie je dar!
Ale keď ženička prinesie v taške obnosené ale čisté, voňavé a pekné poukladané šatstvo, s ktorým si dala námahu, tak to darom je.
Je veľký rozdiel, či dostanete dar zo zahraničia alebo od vlastných, aj v tom nás už predbehli... už dávno pochopili, že darom môže byť len to, čo nás niečo stojí. Veci, ktoré darujú, často kúpia - niečoho sa vedome zrieknu. Charita to nie je len zbavenie sa obnoseného, nepotrebného, nemoderného. Nemýľme si chudobných s kontajnerom! Daruj to, čo vieš ešte aj sám využiť, daruj to, čo si aj ty ešte rád oblečieš a nie len to, čo zostalo po mŕtvych, či stálo roky v skrini a nevieš, čo s tým...
Stretol som pred niekoľkými dňami mladého chalana - veľký frajer. Vonku boli mínusové teploty a on chodil len v hrubom vlnenom svetri. Jeho mama mi prezradila, že svoju novú vetrovku daroval nejakému bezdomovcovi. Rodičia mu to vyčítali, ale jeho to rozhodnutie napĺňalo radosťou - hrialo ináč, ako hreje vetrovka.
Solidarita nie je len občasným prejavom štedrosti, ale vyžaduje si novú mentalitu.
Máme za sebou čas Vianoc, ktorý je aj časom benefičných koncertov. Viac ako benefičné by som ich nazval propagačné. Tí veľkí ľudia popozývajú slávnych hostí, ktorí prídu upozorniť na svoju veľkodušnosť tým, že päť minút ukazujú svoj umelecký talent. Hostitelia si po skončení akcie vyzdvihnú na recepcii svoj značkový kabát a odídu do blízkeho hotela na slávnostnú večeru, následne sa vo svojom bavoráku odvezú do svojej stráženej rezidencie. Nie je to smiešne? Aj keď všetkým darujú svoj úsmev, mávanie, prípadne podpis či podajú ruku. Obdarovaní nepotrebujú publicitu, svetlá reflektorov ani prítomnosť kamier, to potrebujú len tí veľkodušní akože „darcovia“.
Pred niekoľkými dňami sme pomohli jednej rodine, hoci sme sa to snažili urobiť diskrétne, bolo z nich cítiť zaskočenie, ostych. Dar nesmie nikdy ponížiť, zahanbiť, vyvyšovať... Veď určite nie je v dnešnom svete IN byť chudobným. Ľahšie sa dáva, ako prijíma.
Pápež František zdôrazňuje, že ak sa moc, luxus a peniaze stanú modlami, požiadavka spravodlivého rozdelenia bohatstva sa stane druhoradou. Je potrebné, aby sa naše svedomie obrátilo a zameralo na spravodlivosť, rovnosť a vzájomné delenie sa. Pápež ešte dodáva, že nedôveruje almužne, ktorá nič nestojí a ktorá nebolí.

Kráčať s chudobnými

jan 09 2015

Každý, kto má potrebu meniť druhého, v prvom rade musí zmeniť sám seba. Koľko potrebných zmien musí nastať v našej hlave a následne v našom živote. Chceme riešiť iných a nemáme doriešených samých seba...

Vyrušuje nás život chudobných, vyrušuje nás život Rómov na periférii?
Koľko mentálnych žobrákov stretávam medzi titulmi ozdobenými ľuďmi, ktorí sa boja samých seba, straty moci, zdanlivej úspešnosti či straty svojho krehkého piedestálu a neistého výslnia, domnelej dôležitosti. Koľkokrát potrebujú nájsť a udusiť, pošliapať toho zraniteľnejšieho... Akí z nich ide strach, aké pohŕdanie, nadraďovanie, pričom v konečnom dôsledku je to len zakrývanie ich vlastnej neistoty, strachu a komplexu. Aká neskrotná je v nich túžba po uznaní, úspechu.

Nepoznajú špecifické prostredie geta, nevstupujú doň, ale majú odpoveď a riešenie na všetko. Verbalizujú, že chcú pomôcť, ale nechcú nič stratiť, nič do toho vložiť.. a bez toho to nejde. Vo verbálnej rovine sú majstri sveta. Koľkokrát si ešte budem musieť vypočuť ich bezduché otázky: „Počúvajú vás? A má to, čo robíte vôbec zmysel?“ Alebo trápne napodobňovanie rómskeho zaťahovania či opakujúce sa používanie dvoch rómskych slov, ktoré poznajú, čím chcú strhnúť na seba pozornosť a zdôrazniť, akí sú (ne)kompetentní...
Aj ja sa chcem opýtať - Aký zmysel má výchova tých, ktorým vlastné deti ukážu chrbát, keď dospejú, otočia sa od hodnôt a morálky, ktorá im celý život bola vštepovaná? Aký zmysel má ich námaha, starostlivosť, keď v starobe zostávajú sami, bez opory tých, do ktorých bolo toľko vložené? A aká je účinnosť všetkých stretiek, táborov, kresťanských plesov, keď tí, ktorí sa ich zúčastňujú sa vo väčšine prípadov v morálke nelíšia od našich z periférie? Práca s bohatými je čistejšia, ľahšia, pohodlnejšia, ale neprináša väčšie úspechy ako práca na periférii s chudobnými. Nie je mi vždy jasné, či ide o adresátov alebo o tých, čo sa im s láskou venujú... Nepasieme samých seba?


Výchova nie je o mierach a váhach, to nie je záležitosť čísel, ale nádeje. O vnútornom presvedčení, že to, čo robíme má zmysel, že hodnoty, ktorým veríme nie sú záležitosťou kompromisov a že všetko, čo podnikneme, bude záležitosťou straty a nie zisku...
Neverím pomoci a ani radám, ktoré sa zrodia pri stole mimo prostredie. Neverím ľuďom, ktorým chýba otvorenosť ísť do rizika a odvaha kráčať nevyšľapanými cestami....

Ako sa máš?

dec 26 2014

Pri stretnutiach s ľuďmi často dostávam otázku: „Ako sa máš?“ Tak rád by som povedal že dobre, fajn..ale nejde to. V tom momente sa všetci začnú súcitne tváriť, že ma chápu, obdivujú, ľutujú a myslia si, že mojou bolesťou, smútkom sú Rómovia, ale vôbec to tak nie je. Aj keď žiť medzi nimi je veľmi náročné. Už druhý mesiac poriadne nespávam, už druhý mesiac mi sťahuje žalúdok...Môj smútok a moja bolesť sú oveľa vnútornejšie, spočíva dilema, ktorá ma zožiera druhý mesiac - treba viac počúvať Boha alebo ľudí? 

Prečo ďalší - tí, ktorých sme získali pre Krista, s ktorými sme vytvorili krehké spoločenstvo, vybudovali si po namáhavej a bolestnej ceste s nimi osobný vzťah, tí, ktorí uverili ponúkaným hodnotám, začali študovať alebo si našli prácu, prijali sviatosť manželstva alebo sviatosť birmovania odchádzajú alebo aspoň chcú odísť z Luníka? Za dvanásť rokov budovania tejto misie, náš predchodca za päť rokov vyslúžil sviatosť manželstva jednému páru a my za sedem rokov ďalším štyrom párom. Jedni odišli bývať do Trebišova, ďalší odišiel do večnosti, jedni žijú v Šaci a ďalší sa chystajú do Čiech, posledný pár si hľadá byt v meste. Z 13 birmovancov už Luník opustili traja a ďalší piati podnikajú kroky k svojmu odchodu - do Belgicka, Anglicka či Česka... S kým budovať spoločenstvo, keď tí, s ktorými si vybudujete vzťah, odchádzajú... Pred dvoma rokmi sa nám podarilo aspoň nakrátko tento odliv „našich“ zastaviť, keď sme im ponúkli projekt nádeje - teraz akoby sa s nimi opäť roztrhlo vrece. Kto bude ďalší čo zhasne svetlo?Myslím, že nám na Luníku najbližších sto rokov nehrozí upadnutie do pokušenia čísel a výkonnosti a už vôbec nie do pokušenia spoliehať sa na vlastné sily, ktoré spomína sv. otec František v liste všetkým zasväteným pri príležitosti Roku zasväteného života.

Aj keď sa ma odchody ľudí z Luníka bolestne dotýkajú, chápem ich - keď sa človek duchovne pozdvihne, zároveň túži aj po ľudskejších podmienkach pre život. Keď zoberiete ľuďom nádej, jediná viditeľná cesta pre nich je odísť, nemôžem im to zazlievať, aj keď to stále vracia túto našu misiu k bodu nula.  

A potom nám zostávajú len tí, ktorí boli vyhnaní zo zbúraných bytoviek do chatrčí, tí, ktorí nevedia odísť  a nemajú kam, ktorých život sa vrátil minimálne o päťdesiat rokov dozadu... Zostanú nám len alkoholici a feťáci, a následne degenerované plody ich lásky... Perfektný základ pre budovanie našej misie. 

Arcibiskup – metropolita Bernard Bober spomína na nášho Teodora

dec 15 2014

Kondolenčný list otca arcibiskupa Bernarda Bobera metropolitu, ktorý bol prečítaný na pohrebe otca Teodora Gavendu:
V kresťanskej viere, v nádeji večného života, ale aj so zármutkom som prijal správu o smrti kňaza a spolubrata Teodora Gavendu, SDB. Celej rodine saleziánov chcem prejaviť spoluúčasť vo chvíľach rozlúčky s týmto našim vzácnym spolubratom.
S košickou arcidiecézou ho spájala dvadsaťročná pastoračná činnosť. Vyjadrujem mu za to vďačnosť i úctu. Dlhý čas už od revolúcie, pôsobil na najťažších frontoch pastorácie, kde sa venoval predovšetkým chudobným na periférii bez rozdeľovania podľa farby pleti či podľa pôvodu.
Hoci navonok pôsobil ticho a skromne, bol pracovitý, cieľavedomý, tvorivý, vytrvalý a húževnatý. Vždy mu išlo o duše a večnosť každej jednej ľudskej bytosti.
Dobrotivý a milosrdný Nebeský Otec nech ho odmení za mnohé dobré skutky, ktorými naplnil svoju službu a za vernosť svojmu povolaniu. Nech ho naša Nebeská Matka Panna Mária zavedie priamo k svojmu Synovi Ježišovi!
Zahŕňam ho do svojich modlitieb.

Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup-metropolita

Teodor Gavenda na ceste do neba

dec 15 2014

Nie všetci, ktorí ste stretli a poznali o. Teodora, ste sa mohli s ním prísť rozlúčiť, preto Vám chcem aj takýmto spôsobom sprostredkovať myšlienky, ktoré zazneli pri rozlúčke s ním.
Pohrebná kázeň - don Ján Čapla, SDB (krátené)
Život každého z nás má svoj počiatok, ale nie vždy svoje „dokonané je“. Nie všetci dorastieme do plnej podoby lásky, k akej sme boli povolaní. Náš spolubrat spoznal Božiu lásku a v hĺbke srdca pocítil jeho dotyk, ktorým ho povolal k nasledovaniu. Odovzdal kontrolu svojho života do Jeho rúk.
Don Teodor svoje prvé rehoľné sľuby zložil 31. januára 1983. V roku 1978 sa presťahoval do Popradu, kde nastúpil do Tatra vagónky ako robotník. Začal sa tajne pripravovať na život rehoľníka – saleziána a kňaza. V okolí Popradu pracoval s mládežou. Štátna moc ho sledovala a v roku 1987 ho obžalovali z marenia dozoru nad cirkvami, za čo mu uložili trest odňatia slobody na šesť mesiacov, s podmienečným odkladom na jeden rok. Nebol nijaký hrdina, ale skôr blázon pre Krista. Ak čosi takéto vymizne z cirkvi, vysuší sa opravdivý život.
1991 – 1996 direktor komunity v Bardejove
1996 – 2002 direktor komunity v Michalovciach
2002 - 2008 direktor komunity v Bardejove
2008 – 2011 ekonóm komunity v Bardejove
2011 – 2014 direktor komunity v Dubnici nad Váhom

Asi pred poldruha rokom mu zistili zhubný nádor na čreve. Prijal to vyrovnane, operovali ho. Bol v rukách dobrých odborníkov. Vravel: „vyčistili to, sú dobré prognózy“. Po necelom roku začal rapídne chudnúť a na jeseň ho čakali ďalšie vyšetrenia. Stav sa nezlepšoval, mal už len 50 kíl. Lekári čakali na schválenie istého drahého lieku, ktorý mal zabrať. Podali mu ho a stalo sa, čo nikto nechcel, nastala perforácia čreva.
Večer 27.novembra okolo 21-ej mi telefonoval Teodor: „Príď ma zaopatriť do nemocnice.“ Povedal mi pred akú alternatívu bol postavený: „Ak ma neoperujú, zomriem, ak ma budú operovať, nie je isté, že to prežijem.“ Už sa nevládal sám ani posadiť.
Chcel sa vyspovedať, v takýchto prípadoch má človek tendenciu rekapitulovať svoj život. Bol úplne pokojný a vyrovnaný. Vravel: „Zoberte všetko, nič nepotrebujem...“ Na druhý deň po operácií bol pri vedomí, bez bolestí, ale krvácal, v sobotu som bol opäť za ním a mal som úmysel prejsť si s ním život, prerozprávať ho, aby som mu pomohol uchopiť ho, zhodnotiť a obetovať ho vedome, lebo sa mi zdalo, že stav je veľmi vážny.
Rozprávali sme o tom, ako začalo klíčiť jeho rehoľné a kňazské povolanie. Potom miesta, kde všade pôsobil. Vravím mu: „Prežil si krásny život.“ On mi prisviedčal: „Áno, veľmi pekný, som vďačný.“ Pýtam sa ho: „Nezdá sa ti, že ten život tak rýchlo prešiel?“ „Áno, ale bol pekný.“ „A z ktorej činnosti si mal najväčšiu radosť?“ Vraví: “Veľmi rád som pracoval s Rómami.“ (To boli jeho posledné slová) Bol veľmi unavený, tak som mu navrhol, že prídem na druhý deň. On súhlasil. Na druhý deň bol však už v umelom spánku a už sa ho nepodarilo prebudiť. Toto bol náš posledný rozhovor. Znova som mu udelil pomazanie chorých, lebo stav sa zhoršil.
Stojíme pred krásnym zavŕšeným životom. Tento život bol naplnený láskou. Dokonané je.
Občas si obliekam túto albu. Je po jednom spolubratovi, ktorý odišiel, zanechal kňazstvo i rehoľný život. Keď odišiel, cítil som veľkú stratu, občas si ju oblečiem, lebo sa mi zdá, že treba to kňazstvo ťahať ďalej.
Keď odišiel Teodor, cítim tiež veľkú stratu. Človek stráca priateľov, opory, pevné body v živote, ale tento smútok je celkom iný. Tento život bol zavŕšený v Božej službe a teraz je tu nový počiatok, ktorý on už vidí. Verím, že jeho život prinesie plody aj v tom, že si niekto oblečie albu, ktorá po ňom zostáva.

Spočívaj v Božej láske a dovidenia.