Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Pre pohodlné komentovanie článkov odporúčame prihlásenie sa:
- prostredníctvom svojho účtu na sociálnej sieti:

- prostredníctvom vytvoreného účtu:

Ak ešte nemáte vytvorený účet, môžete tak urobiť po kliknutí na "Zaregistrovať sa!".

MOD_SLOGIN_LINK

Mínus 14

feb 26 2015

Čítať ďalej...Takže tento mesiac má Luník IX o štrnásť obyvateľov menej. Pred pár dňami opustila byt na Krčméryho 3 sedemčlenná rodina. Matka sa posledný rok pravidelne zúčastňovala so svojimi piatimi deťmi nedeľnej svätej omše. Najstaršie deti - Melisa a Maťko chodili na stretka, do spevokolu i k nám do školy hudby: Melisa na klavír, Maťko na cimbal, v čom bol veľmi šikovný. Melisa začala prípravu na prvé sväte prijímanie.. Odišli.

Čítať ďalej...

Nalomenú trstinu nedolomíš

jan 30 2015

Väčšina z nás pozná známy refrén piesne na rozlúčku: „To nie je, nie je lúčenie, hoc chveje sa nám hlas, sme navždy v láske spojení a zídeme sa zas.“
Určite každé lúčenie s ľuďmi, ktorých ste si obľúbili, je ťažké, ale oveľa ťažšie je vtedy, ak už nie je nádej na návrat. Nie nikto nezomrel, len opätovne prežívam smútok spôsobený zlým rozhodnutím. Dnes ráno som bol odviezť na stanicu Maťa a jeho družku Denisu aj s ich roztomilým dvojročným synom Dankom.

Čítať ďalej...

Nie je dar ako dar

jan 14 2015

Vytáča ma bohorovný postoj sebavedomých darcov, ktorí prídu na svojich drahých autách a prinesú nepotrebné veci a myslia si, aký humánny čin urobili. To nie je charita. Oni len vyprázdnili svoje napratané skrine, špajze či garáže, doniesli pokrčené a nevypraté šatstvo, nesparované topánky, kolieskové korčule bez koliesok, bicykel bez pedálov, klávesy s chýbajúcimi klávesmi, len preto, aby si opäť mohli uspokojiť svoju nakupovateľskú vášeň. Pozor, to nie je dar!
Ale keď ženička prinesie v taške obnosené ale čisté, voňavé a pekné poukladané šatstvo, s ktorým si dala námahu, tak to darom je.
Je veľký rozdiel, či dostanete dar zo zahraničia alebo od vlastných, aj v tom nás už predbehli... už dávno pochopili, že darom môže byť len to, čo nás niečo stojí. Veci, ktoré darujú, často kúpia - niečoho sa vedome zrieknu. Charita to nie je len zbavenie sa obnoseného, nepotrebného, nemoderného. Nemýľme si chudobných s kontajnerom! Daruj to, čo vieš ešte aj sám využiť, daruj to, čo si aj ty ešte rád oblečieš a nie len to, čo zostalo po mŕtvych, či stálo roky v skrini a nevieš, čo s tým...
Stretol som pred niekoľkými dňami mladého chalana - veľký frajer. Vonku boli mínusové teploty a on chodil len v hrubom vlnenom svetri. Jeho mama mi prezradila, že svoju novú vetrovku daroval nejakému bezdomovcovi. Rodičia mu to vyčítali, ale jeho to rozhodnutie napĺňalo radosťou - hrialo ináč, ako hreje vetrovka.
Solidarita nie je len občasným prejavom štedrosti, ale vyžaduje si novú mentalitu.
Máme za sebou čas Vianoc, ktorý je aj časom benefičných koncertov. Viac ako benefičné by som ich nazval propagačné. Tí veľkí ľudia popozývajú slávnych hostí, ktorí prídu upozorniť na svoju veľkodušnosť tým, že päť minút ukazujú svoj umelecký talent. Hostitelia si po skončení akcie vyzdvihnú na recepcii svoj značkový kabát a odídu do blízkeho hotela na slávnostnú večeru, následne sa vo svojom bavoráku odvezú do svojej stráženej rezidencie. Nie je to smiešne? Aj keď všetkým darujú svoj úsmev, mávanie, prípadne podpis či podajú ruku. Obdarovaní nepotrebujú publicitu, svetlá reflektorov ani prítomnosť kamier, to potrebujú len tí veľkodušní akože „darcovia“.
Pred niekoľkými dňami sme pomohli jednej rodine, hoci sme sa to snažili urobiť diskrétne, bolo z nich cítiť zaskočenie, ostych. Dar nesmie nikdy ponížiť, zahanbiť, vyvyšovať... Veď určite nie je v dnešnom svete IN byť chudobným. Ľahšie sa dáva, ako prijíma.
Pápež František zdôrazňuje, že ak sa moc, luxus a peniaze stanú modlami, požiadavka spravodlivého rozdelenia bohatstva sa stane druhoradou. Je potrebné, aby sa naše svedomie obrátilo a zameralo na spravodlivosť, rovnosť a vzájomné delenie sa. Pápež ešte dodáva, že nedôveruje almužne, ktorá nič nestojí a ktorá nebolí.

Kráčať s chudobnými

jan 09 2015

Každý, kto má potrebu meniť druhého, v prvom rade musí zmeniť sám seba. Koľko potrebných zmien musí nastať v našej hlave a následne v našom živote. Chceme riešiť iných a nemáme doriešených samých seba...

Vyrušuje nás život chudobných, vyrušuje nás život Rómov na periférii?
Koľko mentálnych žobrákov stretávam medzi titulmi ozdobenými ľuďmi, ktorí sa boja samých seba, straty moci, zdanlivej úspešnosti či straty svojho krehkého piedestálu a neistého výslnia, domnelej dôležitosti. Koľkokrát potrebujú nájsť a udusiť, pošliapať toho zraniteľnejšieho... Akí z nich ide strach, aké pohŕdanie, nadraďovanie, pričom v konečnom dôsledku je to len zakrývanie ich vlastnej neistoty, strachu a komplexu. Aká neskrotná je v nich túžba po uznaní, úspechu.

Nepoznajú špecifické prostredie geta, nevstupujú doň, ale majú odpoveď a riešenie na všetko. Verbalizujú, že chcú pomôcť, ale nechcú nič stratiť, nič do toho vložiť.. a bez toho to nejde. Vo verbálnej rovine sú majstri sveta. Koľkokrát si ešte budem musieť vypočuť ich bezduché otázky: „Počúvajú vás? A má to, čo robíte vôbec zmysel?“ Alebo trápne napodobňovanie rómskeho zaťahovania či opakujúce sa používanie dvoch rómskych slov, ktoré poznajú, čím chcú strhnúť na seba pozornosť a zdôrazniť, akí sú (ne)kompetentní...
Aj ja sa chcem opýtať - Aký zmysel má výchova tých, ktorým vlastné deti ukážu chrbát, keď dospejú, otočia sa od hodnôt a morálky, ktorá im celý život bola vštepovaná? Aký zmysel má ich námaha, starostlivosť, keď v starobe zostávajú sami, bez opory tých, do ktorých bolo toľko vložené? A aká je účinnosť všetkých stretiek, táborov, kresťanských plesov, keď tí, ktorí sa ich zúčastňujú sa vo väčšine prípadov v morálke nelíšia od našich z periférie? Práca s bohatými je čistejšia, ľahšia, pohodlnejšia, ale neprináša väčšie úspechy ako práca na periférii s chudobnými. Nie je mi vždy jasné, či ide o adresátov alebo o tých, čo sa im s láskou venujú... Nepasieme samých seba?


Výchova nie je o mierach a váhach, to nie je záležitosť čísel, ale nádeje. O vnútornom presvedčení, že to, čo robíme má zmysel, že hodnoty, ktorým veríme nie sú záležitosťou kompromisov a že všetko, čo podnikneme, bude záležitosťou straty a nie zisku...
Neverím pomoci a ani radám, ktoré sa zrodia pri stole mimo prostredie. Neverím ľuďom, ktorým chýba otvorenosť ísť do rizika a odvaha kráčať nevyšľapanými cestami....

Ako sa máš?

dec 26 2014

Pri stretnutiach s ľuďmi často dostávam otázku: „Ako sa máš?“ Tak rád by som povedal že dobre, fajn..ale nejde to. V tom momente sa všetci začnú súcitne tváriť, že ma chápu, obdivujú, ľutujú a myslia si, že mojou bolesťou, smútkom sú Rómovia, ale vôbec to tak nie je. Aj keď žiť medzi nimi je veľmi náročné. Už druhý mesiac poriadne nespávam, už druhý mesiac mi sťahuje žalúdok...Môj smútok a moja bolesť sú oveľa vnútornejšie, spočíva dilema, ktorá ma zožiera druhý mesiac - treba viac počúvať Boha alebo ľudí? 

Prečo ďalší - tí, ktorých sme získali pre Krista, s ktorými sme vytvorili krehké spoločenstvo, vybudovali si po namáhavej a bolestnej ceste s nimi osobný vzťah, tí, ktorí uverili ponúkaným hodnotám, začali študovať alebo si našli prácu, prijali sviatosť manželstva alebo sviatosť birmovania odchádzajú alebo aspoň chcú odísť z Luníka? Za dvanásť rokov budovania tejto misie, náš predchodca za päť rokov vyslúžil sviatosť manželstva jednému páru a my za sedem rokov ďalším štyrom párom. Jedni odišli bývať do Trebišova, ďalší odišiel do večnosti, jedni žijú v Šaci a ďalší sa chystajú do Čiech, posledný pár si hľadá byt v meste. Z 13 birmovancov už Luník opustili traja a ďalší piati podnikajú kroky k svojmu odchodu - do Belgicka, Anglicka či Česka... S kým budovať spoločenstvo, keď tí, s ktorými si vybudujete vzťah, odchádzajú... Pred dvoma rokmi sa nám podarilo aspoň nakrátko tento odliv „našich“ zastaviť, keď sme im ponúkli projekt nádeje - teraz akoby sa s nimi opäť roztrhlo vrece. Kto bude ďalší čo zhasne svetlo?Myslím, že nám na Luníku najbližších sto rokov nehrozí upadnutie do pokušenia čísel a výkonnosti a už vôbec nie do pokušenia spoliehať sa na vlastné sily, ktoré spomína sv. otec František v liste všetkým zasväteným pri príležitosti Roku zasväteného života.

Aj keď sa ma odchody ľudí z Luníka bolestne dotýkajú, chápem ich - keď sa človek duchovne pozdvihne, zároveň túži aj po ľudskejších podmienkach pre život. Keď zoberiete ľuďom nádej, jediná viditeľná cesta pre nich je odísť, nemôžem im to zazlievať, aj keď to stále vracia túto našu misiu k bodu nula.  

A potom nám zostávajú len tí, ktorí boli vyhnaní zo zbúraných bytoviek do chatrčí, tí, ktorí nevedia odísť  a nemajú kam, ktorých život sa vrátil minimálne o päťdesiat rokov dozadu... Zostanú nám len alkoholici a feťáci, a následne degenerované plody ich lásky... Perfektný základ pre budovanie našej misie.